Kaddáfího rieka - Ôsmy div sveta

Najdrahší vodohospodársky projekt sveta zrealizovali v Líbyi

Andrea Ballayová

Líbya sa počas éry Muammara Kaddáfího dostala z najnižšej na najvyššiu životnú úroveň v Afrike. Okrem mnohých sociálnych výhod získali tamojší obyvatelia to, čo je pre púštny národ najvzácnejšie – kvalitnú pitnú vodu. Propaganda okolo niekoľko mesiacov trvajúceho konfliktu v Líbyi vykreslila dnes už mŕtveho vodcu krajiny ako tvrdého a nemilosrdného diktátora zaostalej arabskej krajiny. Pravda je však taká, že Líbya je jednou z najbohatších a najmodernejších afrických krajín, ktorej obyvatelia doteraz mali vďaka Kaddáfímu výhody, o akých sa nám Európanom môže len snívať. Medzi najvýznamnejšie výdobytky jeho éry patrí aj jedinečný, západnými médiami zamlčiavaný projekt Veľkej umelej rieky na Sahare, vďaka ktorému majú tamojší obyvatelia jednoduchý a bezplatný prístup ku kvalitnej pitnej vode. Náklady na gigantickú stavbu vyčíslili na 27 miliárd dolárov, čo je viac ako suma, ktorú pohltilo vybudovanie najväčšej hydroelektrárne sveta Tri rokliny v Číne, či skonštruovanie Veľkého hadrónového urýchľovača. Je pozoruhodné, že krajina s počtom obyvateľov porovnateľným so Slovenskom všetky tieto náklady pokryla z vlastných zdrojov, bez zadlžovania a úverov od zahraničných bánk. Umožnili jej to predovšetkým obrovské zásoby ropy, deviate najväčšie na svete.

Jazero pod Saharou Geologické vrty v päťdesiatych rokoch odhalili prekvapujúcu skutočnosť, že pod Saharou sa nachádzajú obrovské zásoby pitnej podzemnej vody. Je uväznená vo vrstvách usadenín zväčša niekoľko stoviek metrov pod povrchom, predovšetkým vo východných oblastiach Sahary pod územím Líbye, Čadu, Sudánu a Egypta. Tieto rezervoáre geológovia pomenovali Núbijský pieskovcový akviferový systém, pričom geologický pojem akvifer predstavuje podzemnú vrstvu nasýtenú vodou. Systém je najväčším rezervoárom fosílnej podzemnej vody na svete s rozlohou viac ako dva milióny štvorcových k ilometrov a objemom odhadovaným na 150-tisíc kubických kilometrov, čo je približne dvojnásobok množstva vody obsiahnutej v Kaspickom mori. Pozoruhodný je aj fakt, že voda pochádza prevažne z poslednej ľadovej doby. Nahromadila sa počas obdobia pred zhruba 38-tisíc až 10-tisíc rokmi, keď bola v saharskej oblasti vlhká klíma bohatá na atmosférické zrážky, dostatočná na udržanie rozvetvenej riečnej siete. Od konca ľadovej doby sa po ustatí zrážok v saharskej oblasti už tieto rezervoáre nedopĺňajú. O tom, že Sahara nebola vždy vyprahnutou krajinou, svedčia aj v juhozápadnej Líbyi objavené usadeniny pravekého jazera, ktoré vedci vzhľadom na rozlohu 130-tisíc štvorcových kilometrov nazvali príznačne – Megafezzan.

Cesta k vode Samozrejme, vedomosť o tomto ohromnom množstve kvalitnej pitnej vody nezostala bez ohlasu. Líbya ako púštna krajina totiž nemá nijaké trvalé rieky ani súvislé vodné toky, pitnú vodu teda získava z akviferov v prímorských oblastiach a odsoľovaním morskej vody. Prímorské akvifery však trpia nepríjemným neduhom – po čase sa odčerpaná pitná voda dopĺňa priesakom slanej morskej vody z blízkeho Stredozemného mora. Slanosť akviferov teda postupne narastá, pričom v posledných obdobiach obsahovala až 0,7 percenta soli. Takáto voda je nielen nezdravá, ale aj nevhodná na zavlažovanie poľnohospodárskych pozemkov, pretože spôsobuje zasoľovanie pôdy a následne zníženú úrodnosť. To boli hlavné dôvody, prečo Líbya bojovala s nedostatkom sladkej vody. Uskutočnilo sa viacero podrobných štúdií nákladov na jej výrobu odsoľovaním morskej vody, prepravu na lodiach z južnej Európy či hromadný transport v cisternách. Jednoznačne ako najlacnejšia sa však ukázala práve možnosť vybudovania umelej rieky, uzavretej v obrovskom podzemnom potrubí, napájanej z hĺbkových vrtov v púšti. Spočiatku sa uvažovalo o vyvŕtaní studní, ako aj o vytvorení nových miest a poľnohospodárskych zavlažovaných plôch priamo v oblastiach akviferov. Znamenalo by to však presun obyvateľstva a vybudovanie infraštruktúry do ťažko prístupných oblastí uprostred púšte, čo by bolo veľmi neefektívne a problematické. V roku 1983 padlo v Líbyi definitívne rozhodnutie uskutočniť jedinečný a pozoruhodný svetový projekt. Presunúť vodu z akviferu na pobrežie však predpokladalo vyriešenie viacerých prekážok, ako sú veľká vzdialenosť od pobrežia, tvrdé púštne podmienky, výškové rozdiely na trase, korózia železobetónového potrubia a mnohé ďalšie.

Vodné dielo v kocke V roku 1984 sa prvé špeciálne upravené rýpadlá zahryzli do vyprahnutej pôdy a začala sa prvá – najnáročnejšia fáza projektu. Bolo potrebné vybudovať ťažobné vodné polia so stovkami studní hlbokými približne 500 metrov, transportné potrubia zložené zo sekcií zo špeciálneho predpätého železobetónu s priemerom až 4 metre, dĺžkou 7,5 metra a s hmotnosťou 86 ton. Išlo o najväčšie predpäté potrubie na svete. Bolo skryté pod zemou, aby sa zabránilo stratám vzniknutým odparovaním. Ďalej sa vybudovali veľké zásobníky vody na rovnomerné pokrytie prevádzky aj pri zvýšenej spotrebe počas letných mesiacov, prečerpávacie stanice poháňajúce vodu v potrubiach požadovaným smerom a rýchlosťou, elektrárne napájajúce nielen čerpadlá vo vrtoch, ale aj v prečerpávacích staniciach, dve továrne na výrobu potrubí a množstvo ďalších stavieb. Na výstavbu vodného diela sa použilo 7 miliónov ton cementu. Na porovnanie: hmotnosť Cheopsovej pyramídy v Egypte je o pol milióna ton nižšia.

Fázy realizácie Projekt bol rozvrhnutý do piatich fáz, z nich sa doteraz zrealizovali prvé tri, štvrtá je v procese výstavby a posledná má byť skončená do roku 2025. Voda potrubím dlhým 1 600 kilometrov prúdi z vodných vrtných polí na púštnom juhovýchode krajiny s 234 vrtmi do dvoch oblastí na pobreží. Na trase sú vybudované dva rezervoáre, každý s objemom viac ako 20 miliónov kubických metrov. Prvá voda dorazila k pobrežiu v roku 1990. Kapacita prepravy dosahuje 2 milióny kubických metrov vody denne pri spotrebe energie 65 MW. Druhá fáza projektu priniesla v auguste 1996 vodu aj do hlavného mesta Tripolis. Potrubia dlhé 1 277 kilometrov v západnej časti krajiny sú schopné transportovať až 2,5 milióna kubických metrov vody za deň a obyvateľom hlavného mesta prinášajú vodu obsahujúcu približne dvadsaťkrát menej soli ako doterajšie zdroje. Celková transportná kapacita systému je až 6,5 milióna kubických metrov vody denne, pričom podobný priemerný prietok má česká rieka Vltava na strednom toku či Váh v Trenčíne. Tretia etapa znamenala predĺženie potrubia z prvej fázy o 383 kilometrov ďalej do púšte, kde sa vybudovalo nové ťažobné vrtné pole obsahujúce ďalších viac ako 300 vrtov. Sedem nových prečerpávacích staníc poháňa dodatočných 1,68 milióna kubických metrov vody za deň, pričom transport do cieľových rezervoárov trvá približne deväť dní. Predposledná fáza, ktorú naplánovalo líbyjské vedenie, mala byť už menšieho rozsahu a rátalo sa s transportom štvrťmilióna kubických metrov vody denne s využitím potrubí s dĺžkou 621 kilometrov, štyroch prečerpávajúcich staníc a troch rezervoárov. Piata, finálna fáza s dĺžkou potrubia 190 kilometrov, transportnou kapacitou 0,98 milióna kubických metrov vody za deň, dvoma čerpadlovými stanicami, celkovým výkonom 43,6 MW, mala za cieľ prepojiť západný a východný transportný systém.

Ôsmy div sveta Projekt, investované úsilie, ako aj um a koordinácia práce si zaslúžia rovnako ako akýkoľvek ďalší výdobytok ľudstva obdiv a úctu. V neposlednom rade aj preto, že Líbya ním investovala do zlepšenia životných podmienok svojich obyvateľov také percento HDP ako máloktorá iná krajina sveta. V kultúre púštnych národov je voda veľmi vzácna, bez nej nie je možný rozvoj štátu ani potravinová sebestačnosť. Kaddáfí dokázal dať svojmu ľudu vodné dielo, ktoré už neraz dostalo prívlastok ôsmy div sveta. Napriek tomu, že po invázii NATO a následnom štátnom prevrate líbyjský národ s najväčšou pravdepodobnosťou stratí vlastnícku kontrolu nad tým, čo bez zadlženia vybudoval, zostane Veľká umelá rieka na Sahare navždy pamätníkom Muammara Kaddáfího.
Po invázii NATO a následnom štátnom prevrate v Líbyi hrozí umelej saharskej rieke privatizácia niektorou z nadnárodných spoločností.

Autor: Juraj Kotulič Bunta, Erika Lehotszká /EXTRAPLUS/

Fotografie: Radosť obyvateľov Tripolisu v auguste 1996: voda zo Sahary dorazila do hlavného mesta. Voda v púšti – fatamorgána? Nie, líbyjská realita. Zábery z výstavby Veľkej umelej rieky na Sahare, ktorej potrubím by prešlo aj nákladné auto.

Odporúčame

Tento článok nie je možné komentovať.