Pochádza z Egypta a trénuje brankárov v Trnave: Vyspovedali sme Sameha Nawara

Zdroj: Archív Sameh Nawar

Stretli sme sa s ním v jednej z trnavských kaviarní. S milým úsmevom do nej zavítal človek sršiaci optimizmom, ktorý si v živote už niečo odžil a má o čom rozprávať. Prečítajte si zaujímavý rozhovor s trénerom brankárov „B“ tímu Spartaku Trnava. Vyspovedali sme Sameha Nawara.

Povedzte nám na začiatok, čo vás doviedlo do Trnavy? Predpokladám, že ste ako cudzinec pravdepodobne nepoznal Slovensko a ani naše mesto…

Keď som bol na dovolenke v Grécku, spoznal som sa tam s mojou budúcou manželkou – Slovenkou. Neskôr sme sa zobrali a rozhodli sme sa, že budeme žiť na Slovensku. Presťahovali sme sa do Senice. Po pol roku sme sa však pre pracovné príležitosti, ale aj možnosti, ktoré Trnava ponúka, presťahovali práve do Trnavy. Predsalen toto mesto je oveľa väčšie a ponúka aktívny oddych aj rôzne iné formy realizácie. S manželkou sa neskôr naše cesty rozišli a ja som ostal v Trnave. Už som tu osem rokov a dnes veľa času venujem Spartaku a jeho mladým talentom, keďže pôsobím ako tréner brankárov jeho „B“ tímu.

Čo vám na Slovensku, resp. v Trnave, robilo najväčší problém? Prípadne, čo vás prekvapilo?

V Trnave sa mi veľmi páči, mám to tu rád! Asi aj preto, že som si tu našiel veľa priateľov. Ale celkovo na Slovensku, ak chcete v Trnave, respektíve v západnej časti Európy, kde som pôsobil, bol značný rozdiel. Ale vráťme sa k Trnave. Napríklad, je veľký rozdiel medzi mojím rodným mestom Alexandriou a Trnavou. Moje mesto má desať miliónov obyvateľov. A ak to mám takto porovnať, tak môžeme povedať, že tým pádom je Trnava veľká ako len nejaká časť môjho materského mesta. Iba ako akési predmestie. Ale na Trnave je super, že všade to máte na skok. Naozaj. Nie sú tu žiadne veľké vzdialenosti, takže to je plusom. Taktiež je tú iná mentalita a kultúra. Zvykol som si po rokoch, len počasie má vie občas vytrápiť… Je tu strašná zima ako prasa! (smiech).

A čo jedlo? Ochutnali ste niekedy naše bryndzové halušky? Asi vám nechutili, predsa je to iná kuchyňa ako vaša rodná, egyptská…

Keď som prišiel na Slovensko, teda aj do Trnavy, tak som neznášal bryndzové halušky. Ale potom som ich opäť ochutnal v Banskej Bystrici, keď sme sa po zápase so spartakovcami išli najesť. Jedol som ich bez slaniny. A boli výborné! Perfektné, mňam.

Keď už sme pri jedle, čo vaša egyptská kuchyňa? Asi sú to poriadne rozdiely…

Jasné, v kuchyni je veľký rozdiel. Pred týždňom som sa vrátil z Egypta, kde som bol navštíviť moju rodinu. Jedával som tam morské ryby, krevety, homáre, či krabov. Milujem morské jedlá… Slovenská kuchyňa je dobrá, ale iná ako egyptská. V Egypte máme more, využívame jeho dary. Keďže tu ho nemáme, nakupujem všetky suroviny v obchodoch, či už v slovenských, trnavských alebo rakúskych. Týmto spôsobom si to akosi kompenzujem. Keď však prídu moji slovenskí priatelia, pripravím im teda jedlo z týchto surovín. Rád varím a teda pripravím im morské špeciality. Homár, ryby a krevety musia byť. Osobne milujem bôb na rôzne spôsoby. Je totiž zdravší ako mäso. Treba určite vyskúšať. Odporúčam.

Nemáme stále teplé počasie, ani more, na ktoré ste boli doma zvyknutí. Trnava a jej okolie však ponúka množstvo aktivít. Ako trávite vôbec svoj voľný čas?

Fú, ja som prevažne vo svojom voľnom čase v Trnave, pretože tu mám veľa priateľov. No a tým pádom, sa v Trnave akosi nenudím. To rátanie by bolo dlhé … ale nechcel by som zabudnúť na žiadne meno, lebo tých ľudí si skutočne vážim… od pána Vladmíra Póra až po Petra Zelenského. Alebo napríklad môjho najlepšieho priateľa Jozefa Bobáka, či Vladimíra Ekhardta, Petra Macha, Juraja Jarábeka, Mareka Ujlakyho, či Mariána Šarmíra. S týmito ľuďmi pracujem. Ale páčia sa mi napríklad Smolenice, je to pekné miesto. Občas si tam zájdem.

Vráťme sa však do obdobia vášho detstva. Počula som, že vaši rodičia vás v športe priveľmi nepodporovali. Vaša matka bola riaditeľka všetkých nemocníc v Alexandrii, otec podnikateľ a bratia sa športu moc aktívne nevenovali. Takže všetci mali o vašom ďalšom živote asi inú predstavu?

Áno, jeden brat pracuje na vyššom poste v armáde a ďalší dvaja sú inžinieri. Ale v začiatkoch „sme to mali“ v rodine. Starší brat hrával basketbal a potom moji mladší dvaja bratia robili džudo. Potom však starší brat nastúpil do armády a mladší bratia mali ťažkú školu, takže šport nechali akosi prirodzene. Ja však ako jediný z nich som od malička hrával futbal. Podporoval ma však v tom len môj starší brat. Otec a matka nemali záujem, aby som hrával. Mysleli si, že to nie je vhodné prostredie pre mňa.

Ale vy ste napriek tomu, aj tak hrávali futbal. Môžeme povedať, že potajomky…

No tak áno, hrával som potajomky. Prišiel však čas, keď som to nemohol len tak ďalej schovávať… Tajil som to tak štyri roky (smiech). Doma som vravel, že chodím na doučovanie.

A ako sa to dozvedeli?

Pozývali ma do egyptskej reprezentácie do šestnásť rokov. Tak vtedy som to musel povedať. Keď ma však uvideli v reprezentácii, pochopili, že mám talent.

Počkajte, ale hrať futbal niečo stojí, a to nielen časovo. Ako ste to riešili, keď to rodičia nevedeli?

Dostával som od rodičov peniaze ako vreckové, a to každý deň. Tak som šetril. Nemohol som rodičom povedať, že chcem kopačky alebo rukavice… To boli vtedy drahé veci a okrem toho v Egypte neboli v tom čase také kvalitné rukavice, boli dovážané so zahraničia. Všetko stálo kopec peňazí. A môj starší brat mi vtedy pomohol.

To skutočne? To znamená, že futbal pre vás veľa znamenal, že ste si v takom detskom veku šetrili práve na takéto veci…

Ja som miloval futbal od malička, od piatich rokov som fandil jednému klubu v Egypte. A pozeral som na futbal stále. Nemyslel som si však, že dosiahnem takú úroveň. Ale dopadlo to, ako to dopadlo. Som rád.

Čo sa vám páči na futbale?

Je to taký temperamentný šport. Tak ako ja.

Prečo ste chceli byť vôbec brankárom? Chlapci vo vašom veku túžia prevažne po iných postoch…

Keď som začal hrávať, tak som pôsobil na poste útočníka. A v jednom zápase sa zranil náš brankár. A mňa poslali do brány. Po zápase mi tréner povedal, že už v živote nebudem robiť útočníka. Staneš sa nastálo brankárom – to mi vtedy oznámil. Asi videl, že mám na to talent.

A jednoducho ste to prijali?

Áno, lebo v tom zápase som „hviezdil“ a ja som pochopil, kde je moje miesto. Byť brankárom. Po zápase ma chválili a mal som veľkú radosť. Chcel som to robiť, pokračovať v tom.

Ale vyštudovali ste Vysokú školu ekonomickú – Fakultu obchodu a financií – v Alexandrii. Boli to vtedy, alebo sú, vaše akési spätné dvierka?

Je to trošku komplikované. V skratke. V Egypte, keď skončíte strednú školu, idete na výšku. Len chudobnejší si školu nemôžu dovoliť. A ja som chcel vyštudovať takú vysokú školu, aby som mal čas hrávať aktívne futbal. A tak som chcel ísť na vysokú policajnú školu, ktorá sa u náš študuje štyri roky. U nás existuje totiž takáto vysoká škola, kde po aktívnej službe si môžete otvoriť prax ako súkromný právnik. U nás je to takto prepojené… Aj sa mi to podarilo, urobil som skúšky, testy. Môj otec s tým však nesúhlasil. A on jednoducho zobral moje papiere. A bolo. Chcel, aby som študoval ekonomiku a financie, aby som mu mohol pomôcť v jeho biznise, v jeho firme. Všetci bratia už boli „niekde“, ostal som teda už len ja (úsmev). Chcel, aby som v jeho šľapajach pokračoval. A táto škola mi aj umožnila hrávať kariérne futbal. Ale mal som byť policajt (úsmev).

Aké podmienky majú egyptskí hráči a povedzme tí európski? V čom vidíte najväčší rozdiel?

V Egypte máme zmluvu na dva alebo tri roky. Každý rok máte záruku peňazí. Napríklad, za prvý rok môžete dostať stotisíc eur a ďalší rok viac a ten tretí zase viac. Na Slovensku to tak nemáme. Na Slovensku máš plat a hotovo. V Egypte sú aj hráči, ktorí nechcú ísť do zahraničia a to práve pre platové podmienky. Tie sa však rátajú pri reprezentácií. Ide o kvalitu. Egypt chce, aby sa stali naši hráči napríklad majstrom Afriky, tak takto motivuje hráčov. Ďalej je rozdiel v štadiónoch. V Egypte máme pätnásť medzinárodných štadiónov. Ale teraz to nie je pekný futbal, lebo hrávame bez divákov kvôli bezpečnosti, skoro päť rokov takto hrávame. Pre Islamský štát divákov totiž polícia zakázala. Dúfam, že sa to zmení. Je to veľká škoda.

Vráťme sa k vášmu súčasnému pôsobeniu. Ako vyzerá taká práca trénera brankárov v Trnave?

S mojimi zverencami trénujeme skoro každý deň. Máme dvojfázové a jednofázové tréningy. A cez víkend máme zápas. Cez týždeň však majú jeden deň voľno. Práca okolo „brankárstva“ ma baví. V Spartaku pracujem už piaty rok. Tento rok mám na starosti „B“ tým. To je druhá liga. Som spokojný s mojou prácou, lebo vychovávame brankárov pre samotný Spartak Trnava. Niektorí boli aj v reprezentácií a vo výbere Slovenska. Teraz máme však dobré výsledky, sme tretí v tabuľke a s tým sa dá ďalej pracovať. A deň vyzerá v skratke tak, že idem na tréning, dám mojim brankárom inštrukcie. Potom začne rozcvička, hry a potom výklus a strečing.

Čo sledujete na svojich chlapcoch?

Sledujem ich pohyby, schopnosti. Kto má talent a na čom ďalej popracujeme. Sledujem to, čo konkrétne brankárovi chýba. Sledujem, ako brankár komunikuje s mančaftom, ako mu ide centrovaná lopta, ako chodí „v šestnástke“ teda v priestore, kde má chytať a tak ďalej.

To musíte byť dosť…

Pozorný. Lebo to nie je len o trénovaní. Lebo „po ňom“ musím sledovať herný systém.

Čo je najhoršie pre trénera brankárov, aká konkrétna situácia?

Najhoršie pre trénera brankárov je spracovanie psychiky. Aby tréner pripravil budúceho brankára tak, aby nemal stres, aby psychicky zvládol zápas a následný nápor. Dá sa to naučiť, vychádza to však so skúseností. Brankár, ak chytáva ligu, to má už v sebe.

Ako ste si zvykli na stres počas aktívnej kariéry?

Ja som bol čert. Nie, že by som ich skoro bil, to nie (smiech). Ale čo som povedal, to museli hráči robiť. Lebo brankár, to je taký post, že ho musia všetci poslúchať. Lebo on je práve ten, kto vidí celé ihrisko. On je posledný hráč, ktorý ho vidí v plnej kráse.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Trnavy a okolia

Foto: Archív Sameh Nawar