Talentovaná Trnavčanka beží za svojím snom: ROZHOVOR s atlétkou Michaelou Peškovou

Zdroj: TASR

Michaela Pešková (19) je cieľavedomé dievča, ktoré „beží“ za svojím snom. Aj tak môžeme opísať mladú trnavskú atlétku, ktorú si všimol tréner z amerického Lincolnu a ponúkol jej možnosť trénovať a študovať na University of Nebraska v Lincolne, kde Michaela v súčasnosti aj pôsobí. Prinášame vám rozhovor, ktorý našej redakcii poskytla táto talentovaná Trnavčanka spoza veľkej mláky.

Na úvod začnem asi netradične… Počula som, že ste neboli spokojná s rokom 2016 a to ste skončili na juniorských MS v Poľsku piata v behu na 400 metrov cez prekážky. Stali ste sa tak súčasne druhou najlepšou Európankou, keďže vás predbehla len nemecká bežkyňa. Príde mi, že ste na seba až moc prísna…

Nedá sa povedať, že by som bola nespokojná, len to nebola stopercentná spokojnosť, pretože mojím cieľom v sezóne 2016 bolo zabehnúť si osobný rekord. Piate miesto je viac ako som očakávala. Je to zatiaľ môj najväčší úspech v kariére, ale k tej spokojnosti chýbal osobný rekord.

Povedzte, čo by ste chceli v športe docieliť?

Tak ako každého športovca aj mojím najväčším športovým snom je dostať sa na olympijské hry.

Vraví sa, že športovci sa „držia“ akejsi osobnosti, ktorá je im vzorom. Vaša babička, hrávala futbal za Skoplast Trnava a bola aj viacnásobnou reprezentantkou Československa i Slovenska. Je práve ona tou osobou, ktorá vás aj dnes dokáže inšpirovať?

Áno, babka je mojím vzorom hlavne preto, že pri tom športe je celý svoj život. Aktívne hrávala do svojich päťdesiatich rokov a to sa dnes len tak nevidí. Po aktívnej kariére ešte stále hráva futbal ako hobby a dokonca pracuje na futbalovom štadióne, čiže sa každý deň stretáva s tým športom. Avšak mojím najväčším vzorom, čí už životným alebo športovým, je môj tréner Eduard Čordáš. Taktiež sa celý svoj život venuje športu. Je pre mňa niečo viac ako len tréner, pretože zo mňa spravil športovca na vyššej úrovni a ukázal mi v živote vždy tú správnu cestu.

Okrem babičky „prepadol“ ešte niekto vo vašej rodine aktívnejšie športovaniu?

Dedko sa venoval behom na dlhé trate, mamina hrávala hádzanú a taktiež občas absolvovala školské preteky v atletike a ocino sa venuje teraz behaniu a cyklistike vo voľnom čase.

Ste špecialistkou v behu na 400 metrov cez prekážky… Ako ste sa vôbec dostali k tomuto náročnému športu, presnejšie tejto disciplíne?

Vlastne ani sama neviem. Tato disciplína si ma vybrala sama, aj keď jej asi tréner trošku pomohol vo výbere (úsmev). Ja som sa vždy chcela venovať prekážkam, začínala som však so 100 m prekážkami a pri tom som aj plánovala zostať, ale osud rozhodol inak a mne nezostáva nič iné, ako súhlasiť s týmto rozhodnutím.

Na atletiku sa „dobre pozerá“. Aké je to však bežať, čo bežať, ale popritom skákať ešte aj cez tie prekážky?

Áno, na beh cez prekážky sa dobre pozerá, hlavne to vyzerá tak veľmi jednoducho v televízii, veď tam len bežia jeden okruh a pri tom preskakujú prekážky. Nie je to však až tak jednoduché, pre túto disciplínu treba mat cit a rytmus. Bez toho to nejde.

Okrem rýchlych nôh vám behá ešte pri pretekoch niečo „v hlave“?

Pred pretekom mi behá v hlave asi všetko a keď stojím na štarte na vrcholnom podujatí, tak sa mi v hlave premietne všetko. Doslova všetko, prečo tam vlastne stojím a čo všetko za tým je, koľká drina, plač, ale aj vtipné chvíle na tréningoch. Je to neopísateľný pocit, toľko adrenalínu v tele, že sa to nedá ani opísať. No a keď už bežím, čí mi niečo behá hlavou? Celý čas, si opakujem v hlave „prvý krok za prekážkou!“ ten je totiž najdôležitejší na udržanie rytmu. A taktiež si občas všímam pretekárku predo mnou, čí som pred ňou alebo za ňou. (smiech)

Čo vás vôbec najviac priťahuje na atletike?

Pravdu povediac, sama ani neviem.

Od januára ste začali študovať na University of Nebraska v americkom Lincolne. Ako sa vám tam páči? Čo študujete?

Môj „major“ je fyzioterapia, rozmýšľam však nad malou zmenou… Páčiť sa mi už páči, no zo začiatku som to tu doslova neznášala, pretože som nikomu nerozumela. Už si začínam zvykať, rozumiem už oveľa viac, no s rozprávaním to mam ťažšie. Školu celkom zvládam, horšiu známku ako „B“ zatiaľ nemám.

Je niečo čo vám z rodnej Trnavy chýba a naopak niečo na čo ste si pomerne rýchlo v cudzom meste zvykli?

Tak chýba mi hlavne rodina, tréner a kamaráti. Pomerne rýchlo som si zvykla na tréningovú skupinu, trénerov a tréningy.

Prekvapilo vás niečo konkrétnejšie za veľkou mlákou?

Prekvapilo ma jednanie učiteľov so študentmi. Učitelia sa snažia čo najviac pomôcť, keď niečomu nerozumiem, tak mi to radi vysvetlia. Môžem sa na nich obrátiť so všetkým a celkovo ten školský systém sa so slovenským nedá porovnať.

Aké je to vôbec bežať pred toľkými ľuďmi… nemávate trému? Keď už sme pri ľuďoch, kde ste zažili najviac divákov?

Najviac divákov som zažila na mládežníckej olympiáde v Čine, bolo to okolo tridsaťtisíc ľudí. Samozrejme, trému mávam a veľkú, toto je jeden z mojich najväčších problémov, ale aj napriek tomu sa viem sústrediť na výkon. Na druhej strane si však užívam tú chvíľku slávy pred toľkými ľuďmi. Najlepší pocit je keď vyjdem na dráhu a v tom hľadisku uvidím či už iba trénera alebo rodinu s kamarátmi, to je na nezaplatenie.

Za veľkou mlákou sa vám darí. Nedávno ste na halovom mítingu v Bob Devaney Sports Center v americkom Lincolne umiestnili na parádnom druhom mieste behu na 800 m časom 2:12,62 min. A o pár dní neskôr, tretieho februára ste zaznamenali svoje prvé víťazstvo z mítingu Adidas Clasic v drese Nebraska University. Čomu, prípadne komu pripisujete tak dobrý výkon?

Tak oba tieto výkony sú zásluhou môjho trénera Eduarda Čordáša, keďže som s ním absolvovala celú zimnú prípravu a nebolo to jednoduché.

Ktoré víťazstvo si najviac ceníte?

Každé víťazstvo je pre mňa cenné. Ale za svoje najväčšie úspechy považujem druhé miesto na OHM a piate miesto na MSJ.

Tipujem, že vo vašej disciplíne sú asi najväčšou hrozbou samotné prekážky. Nemávate stres, keď viete, že môžete jednoducho zakopnúť?

Nie. Prekážok sa nebojím, to ony majú rešpekt predo mnou. (úsmev)

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Trnavy a okolia

Foto: archívne