V tetovaní od neho je skrytý životný príbeh: Prečítajte si rozhovor s tatérom Dávidom

Každé tetovanie od Dávida Hanca je originál. Svoje umenie šije vždy klientovi na mieru. Prečítajte si rozhovor s tatérom zo štúdia Enhancer Tattoo.

Dominika Handzušová
Ilustračný obrázok k článku V tetovaní od neho je skrytý životný príbeh: Prečítajte si rozhovor s tatérom Dávidom
Zdroj: Dnes24.sk

Potrebuje výzvy

Ako dlho sa už venuješ tetovaniu?
„Osem rokov už drtím do ľudskej kože atrament. Mám roky skúseností ako grafik, kedy som retušoval a spájal dokopy všetko možné aj nemožné. Ale to ma prestalo baviť, lebo okrem 3D dizajnu budov som už v grafike robil asi všetko. Od dizajnu aztéckeho piva, energy drinky, polepy predajní až po vstupenky či letáky. Tisíce letákov, plagátov, bannerov na internet, … a práve preto som si našiel tetovanie.“

Čo bola taká prvá myšlienka, ktorá ťa priviedla k tomu, aby si začal tetovať?
„Ako art director po viac ako troch rokoch v časopise som mal problém. Už som vedel, že sa ďalej neposuniem. Došiel som na to maximum a robiť donekonečna tie isté bludy, tie isté bulvárne drísty, to ma nebavilo. Mal som v hlave tých pár šablón, ktoré som len nasadil a už to fungovalo. Ale strácalo to pre mňa potom výzvu, keď už som vedel, čo mám ako urobiť. No v tetovaní je to iné. Nikdy neviem, čo budem tetovať. U každého klienta je to absolútne iné. Až keď si s ním sadnem, porozprávam sa a sedím nad motívom týždeň, dva, mesiac, a skúšam kresliť, až potom viem, čo to bude. Oni mi dajú svoje pocity, vnútro, a k vizuálu sčasti nejaké náznaky, tie pocity sa ja snažím pretransformovať do nejakého obrazu. Niečoho, čo bude symbolizovať ich cestu životom, či už myšlienky na minulosť, alebo na budúcnosť. Vyrovnať sa so smrťou dvoch detí, odlúčenie od rodičov, začiatok novej kariéry, nového života.“

„Strácalo to pre mňa výzvu, keď už som vedel, čo mám ako urobiť. V tetovaní je to iné. Nikdy neviem, čo budem tetovať. U každého klienta je to absolútne iné,“ hovorí Dávid Hanc o tom, prečo skončil s pôvodnou prácou a začal tetovať.

Máš nejakú umeleckú alebo výtvarnú školu?
„Všetko som sa naučil sám. Nikto mi v živote nič nedal a viem, že bez tej driny by nič nebolo. Len náhodou som zistil, že mám talent na grafiku, tej som sa venoval pätnásť rokov v kuse. A niekedy v polovici som začal tetovať. Nechápal som zo začiatku systém, ako to prepojiť, ale postupne som začal prichádzať na to svoje umenie a princíp, ako dať svoj pohľad do tetovania.“

Tréma zo zodpovednosti

Aké boli začiatky? Nebál si sa ľuďom tetovať do kože?
„Učil som sa najprv na umelej koži. Ale potom už som musel ísť do zákazníkov. Ten pocit, že idem niekomu meniť život, bola neskutočná zodpovednosť. A aj po rokoch je to stále rovnaká zodpovednosť. Stále mám tú trému – drží ma to na ihlách. A aj preto viem, že každý vpich ihly a každá kvapka bude pekelne presne tam, kde má byť a nie odfláknutá.“

Kde si s tetovaním začínal?
„Tetoval som v Bratislave a Viedni, ale zo začiatku hlavne doma. Bol som taký ten domový tatér. Nechcelo sa mi platiť nájom, to priznávam. Som úprimný a aj preto som si zriadil štúdio, ktoré je presklené, aby ľudia videli, že tetovanie nie je žiadne tajomstvo. Nehráme sa tu na temnotu niekde v podzemí s vypeckovanou metalovou muzikou, ako si to deväťdesiat percent ľudí predstavuje. Je tu čistota a sterilnosť. Nie je to nejaký podnik, že tatér popri práci ťahá cigaretku a má na sebe tony ozdôb zo železiarstva. Sú borci, ktorí sú opírsingovaní a sú to skvelí umelci. Ale to je len malá smietka z nás. Nemusí byť každý tatér od hlavy po päty pokreslený a pri každom pohybe rinčať ako pohár plný skrutiek. Väčšinou sú to ľudia, o ktorých by ste ani nepovedali, že sú potetovaní a sú to mená svetového kalibru, ktoré do bodky uznávam. My sme normálni ľudia, nie nejakí drogisti, ako nám, bohužiaľ, občas niekto spraví reklamu. Vo svojom štúdiu mám stodesať percent hygieny a som na to absolútne hrdý.“

Ty máš na sebe koľko tetovaní?
„Ja som potetovaný decentne. Mám potetované ruky a boky. Veľakrát sa mi stáva, že zákazníci čakajú niekoho iného, potetovaného s aspoň jedným pírsingom v nose. A hlavne sú prekvapení, že si s nimi tykám. Ale veď keď mám ísť niekomu pod kožu, musím ho poznať a musí to byť osobné. Nie je to pre mňa situácia, že vošla nejaká pani, ale vošla Janka. Nemám problém tykať aj šesťdesiatročným ženám či chlapom.“

Zákazníci ho vyhľadajú, pretože je iný

Ľudia, ktorí k tebe chodia, sú z Trnavy?
„Málo. Skôr okolie od Bratislavy, až po Bardejov, Svidník. Trnavčanov, vrátane blízkeho okolia, mám asi tretinu. Ľudia o mne vedia hlavne cez web. Vedia, že som iný, že robím iné veci. A som rád, že tí, ktorí chcú mať bežné veci, ma neotravujú. A tí, ktorí sú ochotní investovať, zistia, že to stojí za to. Za posledných pár dní mi prišlo veľa ťažkých prípadov. Ľudia, ktorí nevedeli, čo chcú. No povedali mi svoj životný príbeh a postupne sme sa k nápadu pre motív dopracovali.“

Teda netetuješ návrhy, ktoré si ľudia prinesú?
„Tatér nemôže povedať, že dones si čo chceš a ja ti to vytetujem. Ľudia si stiahnu tetovanie z googlu a hotovo. Takto to nesmie byť. Každé moje tetovanie je iné. Od malých až po obrovské. Každý, kto príde, má nejaký životný príbeh. Nemôžeme dvoch ľudí porovnávať len tak, jednou šablónou. Tetovanie nie je o pečiatkovaní, čo robí deväťdesiat percent tatérov, ja ich nazývam škrabačov. Neuznávam to, môžu sa na mňa hnevať koľko chcú. To nie je umenie a nepatrí to do tohto biznisu. Tu máme ľuďom dávať niečo viac. To nie je o tom, že niekto príde a povie mi, že chce krížik, tak mu ho vytetujem. My sa vieme k tomu krížiku nejako dopracovať. Lenže väčšina nemusí, alebo nechce. Lebo aj správne rozhodnutie z nesprávneho dôvodu je nesprávne. Čo ak by sme krížik vedeli navrhnúť lepšie? Jeho vieru v náboženstvo môžeme z krížika pretransformovať na niečo iné. Jednému chalanovi budeme tetovať na rukáv celé evanjelium. Hada, jablko, ukrižovaného Ježiša, citácie z Biblie… Bežne človek tieto možnosti nevidí. Na to sme tu my, tatéri, ktorí by sa mali snažiť dať ľuďom niečo, čo bude šité na mieru každému jednému zákazníkovi. Nie len pečiatky.“

„Tetovanie nie je o pečiatkovaní, čo robí deväťdesiat percent tatérov, ja ich nazývam škrabačov. Neuznávam to, môžu sa na mňa hnevať koľko chcú. To nie je umenie, to nepatrí do tohto biznisu. Tu máme ľuďom dávať niečo, čo bude šité na mieru,“ vidí veľký rozdiel medzi sebou a väčšinou konkurencie Dávid Hanc.

Takže keď si niekto donesie motív „pečiatky“, tak ho odmietneš?
„Bežne odmietam tetovania. Keď niekto nástojí na nejakom módnom výstrelku, tak to neriešim. Mal som tu nejakú kočku, ktorá chcela srdiečko na zápästie. Opýtal som sa prečo. ‚No, len tak, lebo sa mi to páči.‘ Podľa mňa potrebuješ mať na tetovanie väčší dôvod ako len to, že sa ti to páči. To mi nestačí. Hocikde inde to tetujú za dvacku na počkanie, ja šijem na mieru. Bežne odmietam prekrývačky, čo ľudia pokazili v horibilnom smere. Nechcem, aby bola moja práca porovnávaná cez oči toho, kto to pokazil. A nie vždy sa to dá opraviť. Zbožňujem tatérov, ktorí povedia – ‚jasné, prekryjem ti ten čierny ornament červenou ružou‘. A ľudia za to zaplatia. A za dva mesiace mi tu kočka plače zúfalo, či s tým neviem niečo urobiť. No jedine tak čierny štvorec.“

Pracuje na osvete

„Preto som rozbehol aj server o tetovaní, kde je zodpovedaných množstvo otázok. Napísal som aj príručku Ako si vybrať správneho tatéra. Aby sa ľudia vyvarovali chýb, ako napríklad ‚poď, môj kamarát dobre kreslí, on ti to vytetuje‘. Keď niekto vie kresliť, nie vždy je to záruka, že vie hneď aj tetovať. To je obrovský rozdiel. Chcem, aby sa na to ľudia pozerali inak. Mal som tu aj krásne kresby, ale od umelcov, nie tatérov. Tí sa pozerajú na kresbu ako 2D, ja musím vidieť 3D. Je tam potom problém s lakťom, skryje sa predlaktie, deformujú sa tváre, atď. Preto chcem, aby sa ľudia vzdelávali. A keď zhodia klapky, uvidia, že to stojí za to, vedieť viac a potom urobiť rozumné rozhodnutie a nie sa len nechať uniesť čarom momentu a alkoholom na izbovici a nechať sa tetovať na kuchynskej linke.“

„Chcem aby to ľudia prestali brať ako ‚fuj, ty si potetovaný, grázel z väzenia‘ a podobné veci. Dajú sa kresliť krásne veci. Robil som policajtov, právničky, lekárov, učiteľky či riaditeľku banky,“ chce zmeniť pohľad ľudí na tetovanie.

„Hovorí sa, že s tetovaním ma nikde nezamestnajú – áno! S tou hovadinou, čo si necháš vytetovať na predlaktí, ťa naozaj nikto nezamestná. Ale keď budeš mať niečo prekrásne, kolibríka v štýle akvarel, alebo niečo elegantné, tak ťa zamestnajú.“

Malé i veľké tetovania, silné príbehy

Aký najsilnejší ľudský príbeh si tetoval?
„Najsilnejšie tetovanie bolo prakticky jedno z tých najjednoduchších. Prišla za mnou maminka a chcela vytetovať značku vozíčkara na predlaktie, pretože jej syn v šiestich mesiacoch po očkovaní proti obrne ochrnul. Odmietol som jej vytetovať značku vozíčkara, tak sme sa museli chvíľku rozprávať, čo vlastne vieme spraviť. V podstate to najjednoduchšie tetovanie bolo zároveň to najťažšie. Bolo vytetované za pol hodinku. Ale k tomu výsledku viedol mesiac driny. Vyzeralo to primitívne, že je to len pár liniek. No vyjadrujú vieru v to, že jej syn bude raz chodiť.“

„Najsilnejšie tetovanie bolo prakticky jedno z tých najjednoduchších,“ hovorí Dávid o príbehu, na ktorý sa nezabúda. Tetovanie si môžete pozrieť v priloženej galérii.

Aké bolo najväčšie tetovanie, ktoré si robil?
„Zatiaľ najväčšie bol celý chrbát. To bolo dvanásť a pol hodiny na päť sedení. Mám rozpracované veľké veci, ktoré stále pokračujú, takže neviem presne určiť. V tetovaní prakticky nie je človek nikdy ukončený. Aspoň nie u mňa. Pretože sa mení a posúva. Chodia ku mne ľudia po dvoch-troch rokoch a posúvame sa ďalej. Naučili sa nové veci, ináč pozerajú na svet. V rámci svojho vnútra sa posunuli. A ja ich posuny s veľkou radosťou dám do tetovania.“

A naopak najmenšie?
„Nemôžem robiť maličké veci z toho dôvodu, že ma obmedzujú fyzikálne vlastnosti kože. Niečo veľmi malé môže byť za mesiac rozpustené. Často si ženy dávajú tetovať malé veci na zápästia. To by som dal do článku ako varovanie – nedávajte si tetovať na zápästia mená, lebo o mesiac nebudú čitateľné. Koža nie je prekresľovací papier, že by sa to dalo len tak prekresliť. Sú borci, ktorí to tetujú ako na bežiacich pásoch a sú ľudia, ktorí si to nechajú spraviť, bez osvety.“

„Nedávajte si tetovať na zápästia malé veci, lebo o mesiac nebudú čitateľné. Koža nie je prekresľovací papier, že by sa to dalo len tak prekresliť,“ upozorňuje tatér z tetovacieho štúdia Enhancer Tattoo.

Akého najstaršieho klienta si mal?
„Zatiaľ mám rekord pána tuším 65 rokov, a ženu 54. Obaja boli čistí, nepokreslení. K tetovaniu ich priviedla zmena v živote. Napríklad tá pani ovdovela. Nemám rád kompasy, ale tam sme jeden urobili, no inak, nie bežne a naozaj to stálo za to. Pán bol jedným z mojich prvých tetovaní. Tetovali sme na predlaktia mená jeho vnučiek po čínsky.“

A najmladšieho? Tetuješ aj pod osemnásť rokov, ak si dieťa donesie súhlasný podpis rodiča?
„Slovensko je právne veľmi zle urobené, diera na dieru. Keby mi sem nejaký maloletý prišiel s podpisom rodiča ako dovolením, a vytetoval by som mu niečo, mám problém. Druhý rodič by s tým nemusel súhlasiť a som v prdeli. Neriešim ani autenticitu podpisu. Z právneho hľadiska by som nemal mať právo tetovať deti do osemnásť rokov. Druhá vec je intelektuálne hľadisko. Niekto, kto má pätnásť rokov, nemôže vedieť, čo chce. Tetovanie je do konca života. To znamená nosiť niečo na sebe ešte aspoň ďalších šesťdesiat rokov. Preto netetujem pod osemnásť. Mám aj ľudí, ktorí majú sedemnásť a čakajú na osemnáste narodeniny a prídu deň po nich. Mal som tu chalana, ktorý čakal pár mesiacov a prišiel po oslave za mnou. Tesne pred tetovaním sa nesmie piť a on radšej na vlastnej oslave osemnástky nepil, aby sa mohol dať tetovať. Tomu sa povie odhodlanie. A práve preto som nemal problém ho tetovať a tetujem ho doteraz, pretože jeho tetovanie stále rastie.“

Dôkaz o tom, že práce Dávida Hanca sa odlišujú od bežných tetovaní, si môžete pozrieť v priloženej galérii.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame