Monika Hanigovská Rôzne

Dvere nám otvorila manželka futbalistu: Eliška Sabo pozýva do ďalekého sveta, FOTO

V Izraeli žije spolu s manželom, futbalistom Erikom Sabom a synom vyše dvoch rokov. Prinášame vám zaujímavý rozhovor o krajine, súkromnom živote, futbale, Trnave a ďalších témach.

Ilustračný obrázok k článku Dvere nám otvorila manželka futbalistu: Eliška Sabo pozýva do ďalekého sveta, FOTO
64
Galéria
Zdroj: Eliška Sabo

Eliška Sabo, manželka slovenského futbalového reprezentanta Erika Saba, ktorý momentálne hrá v izraelskom tričku Hapoel Bersheva, nám pootvorila dvere nielen do tamojšej ďalekej a stále málo prebádanej krajiny.

Energická a často usmiata manželka, matka a žena, ktorá ako sama vraví, musí v Izraeli, so svojou rodinou tvoriť jeden tím, prezradila viac so súkromia Sabovcov, profesionálnom futbale aj o svojom pútavom koníčku, vďaka ktorému Trnavčanku sleduje čoraz viac ľudí na sociálnej sieti.

Nazrite v našom rozhovore do ďalekej a miestami počas jej rozprávania naopak jej blízkej krajiny očami samotnej Elišky Sabo.

Momentálne žijete v Izraeli. V krajine, ktorá dokáže niektorých ľudí rozdeliť na dva tábory. Predsa, nájdu sa aj takí, ktorí ju považujú za povedzme, nie príliš bezpečnú krajinu. A iní možno práve teraz plánujú do nej dovolenku. Aké je to žiť, spoznávať ju a baviť sa v nej?

Je pravdou, že veľa ľudí má obavy z cesty do Izraela práve kvôli rôznym nepokojom. Ľudia si zbytočne dopredu robia predsudky. Lepšie je raz zažiť ako dvakrát počuť (úsmev). Krajina je bezpečná a nie je dôvod na veľké obavy. Aj keď v posledných dňoch boli nejaké operácie medzi Izraelom a Palestínčanmi v pásme Gazy.

V Izraeli sme s manželom už dva a pol roka a naozaj sa nám tu páči. Hlavne celoročne je dobré počasie. Donedávna sme žili v centrálnom distrikte pri mori (Izrael má šesť hlavných distriktov – poz.red.) v meste Rishon Le Zion, cca 10 km od vzdialeného turistického mesta Tel Aviv. Momentálne sme ale zmenili klub a presťahovali sa do južného distriktu, do novej komunity, ktorá sa nachádza v púšti, od mesta Beersheva je vzdialená zhruba 15 km.

V púšti?

Je to komunita, kde sa od roku 2014 stavajú nové a nové domy, príjazdové cesty. Momentálne tam nie je ani jeden obchod, iba synagóga a škôlka. Častom odhadujú vystavať až 2500 domov. Je to uprostred púšte, nie takej tej klasickej pieskovej ale pieskovo-kamennej.

Dokáže vás táto krajina aj dnes, po takom čase niečím prekvapiť?

Izrael nás stále dokáže prekvapiť a to hlavne ich službami, ktoré trvajú o mnoho dlhšie ako u nás. Na všetko majú jednoducho čas.

Asi iný kraj, iný mrav. Ale predsa, Izraelčania sú pre mnohých takpovediac ešte tajuplný národ. Akí sú domáci obyvatelia? Keby sme ich mali zhodnotiť pozitívne a negatívne, akými vlastnosťami by všeobecne disponovali?

Domáci sú veľmi priateľskí, pohostinní, a nápomocní ľudia. Vedia sa vám prihovoriť v každej situácii a nadviazať s vami kontakt a to hlavne keď počujú odlišný jazyk. Z pozitívnych by to teda bola pohostinnosť, pracovitosť, nápomocnosť a z negatívnych nedochvíľnosť a netrpezlivosť.

Je niečo, čo by sme si mohli od Izraelčanov čiastočne osvojiť?

Určite to budú všetky sviatky, cez ktoré nezvyknú pracovať a častokrát nešoférujú. Striktne sa držia svojich náboženských tradícii. Väčšinou voľného času venujú rodine a to v prírode, v parku, pri mori, na barbecue alebo rôznych výletoch.

Obľúbili ste si fotografovanie. Zachytávate citlivo a pútavo aj mnohé, priam rozprávkové izraelské lokality. V prípade, že by sa v tejto krajine ocitol náš čitateľ, ktoré miesta, by mal podľa vás určite vidieť?

Jednoznačne Mŕtve more v oblasti Ein Bokek, kde je veľký výskyt soli, Jeruzalem a v ňom staré mesto, Božiu hrobku, Múr nárekov či Olivovú horu. Mesto Tel Aviv a dokonalé pláže s promenádou, kde to žije športom a rôznymi kvalitnými reštauráciami. Galilejské jazero, Negevskú púšť a mnoho iného. Ak chcete vidieť v zime sneh, stačí vybehnúť na Mount Hermon, a naopak ak chcete teplúčko, stačí navštíviť mesto Eilat a Červené more. V Izraeli je toho neúrekom, je to krajina ktorá je bohatá na cestovanie, v každom smere, má hory, jazerá, moria, púšte, útesy, kráter.

Zdroj: Eliška Sabo

Manžel momentálne kope za Hapoel Bersheva. Izrael patrí stále, podľa mňa, k netypickým futbalovým krajinám. Nie ste futbalistkou, ale aktívne a naživo sledujete zápasy a asi zažívate toho dosť aj z pohľadu vášho muža. Akú úroveň má podľa vás tamojšia futbalová liga?

Z môjho pohľadu sa tu hrá viac technický a útočný futbal, v Európe je to najprv defenzívna a potom ofenzívna činnosť.

Prekvapilo ho niečo v klube? Alebo si musel na niečo viac zvyknúť?

Môj manžel je veľmi adaptívny človek, kto ho pozná tak vie, že nemá problém s ničím a nikým, a keď, tak jedine s odlišnou mentalitou, na ktorú si zvykáme obidvaja dodnes.

K Trnave máte obaja veľmi blízko. Manžel debutoval v drese FC Spartak Trnava a vy pochádzate z Malého Ríma. Sledujete aktuálne pôsobenie trnavského klubu?

Áno, Trnava je naša domovina, je pravdou, že ju stále sledujeme aj všetky jej zápasy pôsobiace v európskej lige.

Počula som, že v letných mesiacoch sa pre vysoké teploty futbal nehráva. Je to pravda?

Ani by som nepovedala. Izraelská liga končí klasicky ako všetky ostatné na konci mája. Európske súťaže začínajú už v júni, a ligové zápasy až v polke augusta. Liga sa hrá celý rok, vrátane zimy, až do spomínaného mája. Židia neoslavujú Vianoce, a tak sa stane že už tretím rokom bude náš štedrovečerný deň venovaný futbalovému zápasu. Vianoce si spravíme po svojom až nasledujúce dni ďaleko od rodiny.

Čo všetko obnáša byť manželkou profesionálneho futbalistu?

Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Hlavne, keď máte dieťa a vidíte, že rodina a priatelia vám moc chýbajú. Chce to veľkú dávku trpezlivosti, obetavosti, podpory, o tom ako stáť jeden pri druhom, napokon iba oni dvaja sú všetko, čo tam so sebou mám (manžel, syn – poznámka red.) a na čo, koho sa môžem spoľahnúť. Sme odkázaní sami na seba. Musíme tvoriť jeden tím. Zároveň som veľmi vďačná, že môžeme vychovávať syna v multikultúre, učiť ho novému jazyku, ktorý sa stáva pre neho už samozrejmosťou, spoznávať nové miesta, židovskú krajinu a ich ľudí v nej, zvyky a tradície. Predpokladám že nebyť futbalu, nikdy by sme túto krajinu nenavštívili.

Pochytili ste už niečo z hebrejského jazyka a zvykov?

Priučili sme sa základným slovám, či povelom vo futbale, pozdravy, čísla, názvy jedál a sviatkov. Hebrejčina je náročný jazyk, nielenže je to iná abeceda, ale ako jazyk, je hlboko symbolický, jednotlivé písmenká v abecede majú svoj symbolický a číselný význam. Hebrejčina sa číta sprava doľava (u nás akoby od konca dopredu) a texty sa nevokalizujú, čiže nepridávajú samohlásky. Angličtinou sa v Izraeli dorozumieme kdekoľvek a s kýmkoľvek, výnimku netvoria ani starší ľudia. V Izraeli žije mnoho Rusov, a nachádzajú sa tu ruské obchody. Ruština tu patrí medzi ďalší náš dorozumievací jazyk. Za to že som sa niečo priučila po rusky vďačím svojej priateľke a bývalej susedke z Izraela, ktorá pochádza až z Kazachstanu.

Židia sa považujú za „boží národ“, viera ovplyvňuje asi ich každodenný život… Pociťujete ich zvyky viac – či menej tiež na vlastnej koži?

Áno, zvyky a ich tradície naozaj cítiť, predovšetkým už len klasicky shabbat, ktorý začína piatok po západe slnka a trvá do soboty západu slnka (ich víkend). Počas tohto shabbatu je všetko zatvorené a nepracuje sa (výnimku tvoria len niektoré reštaurácie v Tel Avive pri mori a ruské supermarkety). Večer sa zíde rodina pri spoločnej večeri. Počas tohto shabbatu viem, že sa s mojou priateľkou už nespojím. Cez shabat nepoužíva telefón, a ani automobil. Pre pravidlá cez shabbat zo Židov nikto nešoféruje a u ortodoxnych Židov nie je dovolené používať ani elektrinu. Ak chcú variť večeru na elektrickej platni, musia to stihnúť ešte pred západom slnka. Ak ide o jedlo, musí byt kosher, nepodávajú sa spolu mliečne a mäsité jedlá. Židovský nový rok bol už v septembri a hneď desať dní po ňom nasleduje najväčší židovský sviatok ´´Kipur´´ sprevádzaný modlitbami, dodržuje sa 25-hodinový pôst, taktiež je zakázané pracovať, šoférovať, nefunguje ani letisko, deti vyjdú do ulíc a v tento deň je dovolené sa prechádzať po cestách. Nestretnete ani jedno auto. Každý židovský sviatok je iný, a v niečom špecifický, ktorý pociťujeme aj my.

Zdroj: Eliška Sabo

Vráťme sa prosím ešte k fotografovaniu. Zverejňujete aj rodinné momentky. Kedy vás natoľko nadchlo fotografovanie, že ste si povedali, tak a budem sa tejto činnosti venovať aktívne?

Ďakujem (úsmev). Bolo to asi v období, keď sa nám narodil syn a zmeškali sme jeho newborn fotenie. Kúpila som si zrkadlovku a tak som postupne začínala fotiť a časom sa zlepšovať aj v úpravách. Som však samouk, takže stále sa učím, no je to takým mojim relaxom a vášňou zároveň, pri ktorom si vypĺňam čas v Izraeli. Rada ľuďom a kamarátom urobím fotografie, ktoré urobia radosť a spomienky.

Deti sú rôzne. Niektoré sú živšie, iné uzavretejšie. Vášho syna Sebastiana, by som typovala na také vydarené živé striebro. Je náročné zachytiť práve jeho na fotografiách?

Sám dokáže pózovať, ale sú aj také chvíle, keď si robí to, čo chce a nemá náladu. Vtedy musím nejako zaujať jeho pozornosť a využiť situáciu a rýchlo zachytiť momenty.

Na zápasy brávate aj jeho. Potešilo by vás, keby sa raz vydal takouto profesionálnou cestou?

Určite áno, vlohy na to má. Je šikovný, futbal ho veľmi baví. Je šťastný, keď môžeme ísť na štadión a fandiť spolu s fanúšikmi.

Poďme na chvíľu do vášho rodného mesta alebo ak chcete na Slovensko. Mnohým po takomto presťahovaní začnú chýbať priatelia, rodina, aj úplne maličkosti, ktoré nemožno u domácich kúpiť alebo len tak zažiť. A tento zoznam akejsi straty by mohol byť ešte dlhší. Chýba aj vám niečo?

Bohužiaľ, chýba toho dosť, ale človek si zvykne na všetko. Chýbajú nám niektoré z obľúbených potravín, ktoré v Izraeli nenájdete, mne osobne chýba kyslá smotana, bryndza a mnoho iného. Veľakrát musím improvizovať, keď nedostane kúpiť to, na čo máte chuť, musím si spraviť sama, napríklad takú knedľu, halušky a podobne (úsmev).

Čo sa tyká rodiny a priateľov, to je samozrejmosť, človek by najradšej zašiel po čase vo svojom jazyku niekam vyrozprávať, ale nie je komu. V Izraeli, za ten čas už máme nejakých priateľov a s tými našimi udržujeme každodenný kontakt pomocou internetu.

Momentálne ste v Trnave. Ako dlho plánujete ostať? Prišli ste v kompletnej zostave?

Momentálne sme doma už 3 týždeň. Prišla som len ja so synom, manžel priletel v polke novembra na reprezentačný zraz, a po ňom dostal z klubu 4 dni voľna, nakoľko sa nasledujúci víkend v Izraeli nehrá zápas pre výmenu trávnika. Do Izraela odlieta sobotu 24. novembra (rozhovor sa uskutočnil 21.novembra – poz.red.) a mňa ešte čaká koncom novembra dovolenka s kamarátkou v susednom Jordánsku. Odletieť do Izraela plánujeme po šiestom decembri.

Keď sme opäť pri Trnave, ktoré miesta sú vášmu srdcu najbližšie?

Domov, domov! Svoja kuchyňa, svoja posteľ, Sebinkova detská izbička. Ten pocit, keď otvoríte dvere a cítite svoj domov. Nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď viete, že sa máte kam vrátiť po tak dlhom čase. Ak by som ale mala spomenúť nejaké miesta, tak sú to všetky tie, kde je príroda, zeleň, stromy, tráva kopce… V Izraeli toho moc nie je, len samé skalky, kamene, piesok a púšť.

OBRAZOM:  Momentky nielen z Izraela. Eliška s manželom a synom
64
Galéria
Zdroj: Eliška Sabo

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Trnavy a okolia

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM