Júlia Vargová Rôzne

Peter Boledovič v ROZHOVORE: Ktoré dielo je v Malom Ríme „ako päsť na oko“?

Odborný pracovník, kurátor a lektor Galérie Jána Koniarka má k umeniu blízky vzťah nie len po pracovnej stránke.

Ilustračný obrázok k článku Peter Boledovič v ROZHOVORE: Ktoré dielo je v Malom Ríme „ako päsť na oko“?
5
Galéria
Foto: Júlia Vargová / Zdroj: Dnes24.sk

Peter sa podieľa na výstavách v Synagóge – Centre súčasného umenia. V Trnave je známy svojim netypickým vzhľadom. Vždy ho stretnete elegantne upraveného a nahodeného v obleku šitom na mieru. Nosí ich rád, vraj sú praktické a majú veľa vreciek do ktorých sa mu zmestí všetko, čo potrebuje.

V rozhovore sme sa dozvedeli zopár faktov o ňom, aj o umení v Trnave. V článku sa okrem iného dočítate, ktorý umelecký počin je v Malom Ríme „ako päsť na oko“ a naopak, ktoré dielo stojí za povšimnutie.

Kde si vyrastal?

„Päť rokov som žil v Trnave. Narodil som sa tu. Býval som na Čajkovského ulici v trinásťposcho­dovom činžiaku. Potom sme sa presťahovali do Špačiniec, odkiaľ pochádzajú starí rodičia. Tam mám v súčasnosti trvalý pobyt no v meste trávim väčšinu času.“

Študoval si tu?

„Chodil som sem na strednú školu, Obchodnú akadémiu. Tam som sa naučil mať rád literatúru a umenie namiesto účtovníctva. Na vysokú som išiel do Nitry a následne do Bratislavy. Vyštudoval som estetiku. Potom som sa dostal do Galérie Jána Koniarka.“

Čo teda robíš?

„Som odborný pracovník, lektor v Galérii Jána Koniarka. Už som mal možnosť aj kurátorovať výstavy. Vo voľnom čase sa s kamarátmi venujem Galérii Výklad.“

Kde si sa dostal k umeniu?

„Umenie som vnímal stále. Keď som išiel po ulici a spýtal som sa, čo to je, povedali mi, že socha. Žiadne detaily, kto to robil a tak ďalej… Už na sídlisku na Prednádraží som vnímal umenie umiestnené vo verejnom priestore. Na Cassalle bola veľká mozaika. Neskôr som zistil, kto bol jej autorom. Ako dieťa som to nejak intuitívne vnímal. Keď som bol starší, zaujímala ma architektúra, no nešiel som ju študovať. Priklonil som sa skôr k teórii umenia.“

Čo ťa oslovilo?

„Vždy som sa zaujímal o umenie dvadsiateho storočia, z hľadiska vývoja umenia je dynamickejšie. Hlavne avantgardy v jeho prvej polovici a neskôr som sa dostával aj k smerom jeho druhej polovice, ktoré pracovali inak než s klasickým závesným obrazom, alebo v priestore stojacou sochou.“

„Stredoveké, renesančné i barokové umenie je tiež zaujímavé a ľudia v ňom nachádzajú zaľúbenie, ale umenie dvadsiateho storočia je zaujímavé tým, že sa snažilo vytvárať iný výtvarný jazyk, ktorý by nebol tradičný a bol by opozíciou voči tradícii…“

„Veci v súčasnom umení nemajú ambíciu byť nekonečne trvalé. Paláce a chrámy vyzerajú, že tu budú večne. Súčasné umenie pracuje s efemérnosťou. Nerobíme niečo, aby to tu bolo tisíce rokov. Je to prchavé a odkazuje to na náš moderný život.“

Máš nejakých obľúbených svetových súčasných umelcov?

„Nedá sa povedať, že obľúbeného. Vždy som si našiel niečo, čo ma zaujalo. Či už to bol David Hockney s (hyper)realistickým prístupom, Leon Golub, ktorý maľoval veľmi tragické veci, alebo Zbigniew Libera, ktorý súčasným jazykom rozpráva o tragédii holokaustu… vytvoril akoby koncentračný tábor zo stavebnice lego. Celý set aj s návrhom krabice. Banálnu hračku transformoval na niečo, čo symbolizuje hrôzu a neľudskosť. Ukazuje zvláštne napätie, ktoré umenie dokáže vyvolať v človeku. Jednoduchá vec dokáže byť posunutá tak, že pohne našim uvažovaním o svete, v ktorom žijeme.“

A čo slovenskí autori?

„Aj my máme svetovo známych autorov. Július Koller, Roman Ondák, Mária Bartuszová… tu v Trnave sa z mladej progresívnej generácie presadzuje napríklad Martin Kochan.“

Ako vnímaš umenie v bežnom živote, napríklad pri prechádzke mestom?

„Všetci esteticky vnímame. Slovo estetika, ako to vysvetľuje Wolfgang Welsch, pochádza z gréckeho aisthesis, čo znamená zmyslové vnímanie. Všetko vnímané zmyslami je v podstate estetické, len sme si zvykli o estetike hovoriť v zmysle chápania krásna. Zameriavame sa na niečo, čo v nás vzbudzuje pozitívne vnemy. Zároveň aj disharmónia môže byť istým spôsobom príťažlivá.“

„Ľudia často berú modernosť v zmysle technickej inovácie, no nechápu ju hlbšie. Napríklad všedné domy, klasická kocka, ktorá sa u nás vo veľkom začala stavať v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch, nie je v podstate zlá stavba. Takéto stavby niekedy majú zaujímavé detaily. Tie sa však strácajú pod polystyrénom a krikľavými farbami.“

V centre na budovy dohliadajú pamiatkári. Nemalo by to tak byť aj na sídliskách?

„Určite. Tie budovy by si to zaslúžili. To že má niekto v byte jednu stenu tmavozelenú a druhú fialovú je jedna vec. Ale fasádu vidia všetci.“

„Asi by bolo vhodnejšie, keby o tom nerozhodovali ľudia z fasádneho štúdia, ktorí potrebujú predať päťdesiat litrov červenej a sedemdesiat sivej a tak z toho vymyslia nezmyselné grafické vzory a každý vchod vyzerá inak. Mala by to byť práca pre architektov.“

Kedysi muselo byť súčasťou stavieb aj umelecké dielo. Dnes nič také nemáme?

„Za minulého režimu bola taká podmienka. Po revolúcii ju zrušili. Výtvarne sa tak dotváral verejný priestor. Bola to aj možnosť pre autorov, ktorí neboli oficiálne žiadaní, ako dostať svoje diela medzi ľudí.“

Čo ti v Trnave vadí? Je tu niečo, čo je z umeleckého hľadiska „päsť na oko“?

„Fontána pred radnicou. Je to asi najhorší príklad toho, ako zasiahnuť do verejného priestoru, skôr ide o atrakciu než umelecké dielo hovoriace súčasným jazykom. Je to snaha o nekonfliktnú ľúbivosť, ktorá je vždy prítomná v gýči. Sokel je hranatý, bronzová obruč s akoby kameňmi je okrúhla, o niečo ďalej je bronzový model mesta, ktorý má z nevysvetliteľnej príčiny elipsovitý sokel… Známa študujúca medicínu sa spýtala: „Prosím ťa, túto emitnú misku sem dali na čo?“

Laikom sa to po väčšine páči…

„Niekedy mám pocit, že isté veci sa u nás riešia tak dlho, že keď už sa spravia, nezostáva nám nič iné, než s tým byť spokojní. Pritom v Trnave máme aj veľa kvalitných diel.“

Čo je teda pozitívnym príkladom?

„Napríklad reliéf na budove telekomunikácií pri poliklinike. Transformácia ľudskej figúry do geometrického tvaru vytvorená pomocou počítača od žiaľ už zosnulého slovenského sochára Jozefa Jankoviča. Potom tu máme dielo od priekopníka op-artu Milana Dobeša, tabuľu Trnava. Jednu na Bučianskej zreštaurovali, druhú smerom na Hrnčiarovce nie. Ďalším je reliéf na budove Materiálovotechno­logickej fakulty, ale niekoľko veľkých reliéfov žiaľ zaniklo.“

ROZHOVOR s Petrom Boledovičom
5
Galéria
Foto: Júlia Vargová / Zdroj: Dnes24.sk
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM