V tetovaní od neho je skrytý životný príbeh: Prečítajte si rozhovor s tatérom Dávidom
Každé tetovanie od Dávida Hanca je originál. Svoje umenie šije vždy klientovi na mieru. Prečítajte si rozhovor s tatérom zo štúdia Enhancer Tattoo.
Potrebuje výzvy
Ako dlho sa už venuješ tetovaniu?
„Osem rokov už drtím do ľudskej kože atrament. Mám roky skúseností ako
grafik, kedy som retušoval a spájal dokopy všetko možné aj nemožné. Ale
to ma prestalo baviť, lebo okrem 3D dizajnu budov som už v grafike robil asi
všetko. Od dizajnu aztéckeho piva, energy drinky, polepy predajní až po
vstupenky či letáky. Tisíce letákov, plagátov, bannerov na internet, … a
práve preto som si našiel tetovanie.“
Čo bola taká prvá myšlienka, ktorá ťa priviedla k tomu, aby si
začal tetovať?
„Ako art director po viac ako troch rokoch v časopise som mal problém. Už
som vedel, že sa ďalej neposuniem. Došiel som na to maximum a robiť
donekonečna tie isté bludy, tie isté bulvárne drísty, to ma nebavilo. Mal
som v hlave tých pár šablón, ktoré som len nasadil a už to fungovalo. Ale
strácalo to pre mňa potom výzvu, keď už som vedel, čo mám ako urobiť. No
v tetovaní je to iné. Nikdy neviem, čo budem tetovať. U každého klienta
je to absolútne iné. Až keď si s ním sadnem, porozprávam sa a sedím nad
motívom týždeň, dva, mesiac, a skúšam kresliť, až potom viem, čo to
bude. Oni mi dajú svoje pocity, vnútro, a k vizuálu sčasti nejaké
náznaky, tie pocity sa ja snažím pretransformovať do nejakého obrazu.
Niečoho, čo bude symbolizovať ich cestu životom, či už myšlienky na
minulosť, alebo na budúcnosť. Vyrovnať sa so smrťou dvoch detí,
odlúčenie od rodičov, začiatok novej kariéry, nového života.“
„Strácalo to pre mňa výzvu, keď už som vedel, čo mám ako urobiť. V tetovaní je to iné. Nikdy neviem, čo budem tetovať. U každého klienta je to absolútne iné,“ hovorí Dávid Hanc o tom, prečo skončil s pôvodnou prácou a začal tetovať.
Máš nejakú umeleckú alebo výtvarnú školu?
„Všetko som sa naučil sám. Nikto mi v živote nič nedal a viem, že bez
tej driny by nič nebolo. Len náhodou som zistil, že mám talent na grafiku,
tej som sa venoval pätnásť rokov v kuse. A niekedy v polovici som začal
tetovať. Nechápal som zo začiatku systém, ako to prepojiť, ale postupne som
začal prichádzať na to svoje umenie a princíp, ako dať svoj pohľad do
tetovania.“
Tréma zo zodpovednosti
Aké boli začiatky? Nebál si sa ľuďom tetovať do
kože?
„Učil som sa najprv na umelej koži. Ale potom už som musel ísť do
zákazníkov. Ten pocit, že idem niekomu meniť život, bola neskutočná
zodpovednosť. A aj po rokoch je to stále rovnaká zodpovednosť. Stále mám
tú trému – drží ma to na ihlách. A aj preto viem, že každý vpich
ihly a každá kvapka bude pekelne presne tam, kde má byť a nie
odfláknutá.“
Kde si s tetovaním začínal?
„Tetoval som v Bratislave a Viedni, ale zo začiatku hlavne doma. Bol som
taký ten domový tatér. Nechcelo sa mi platiť nájom, to priznávam. Som
úprimný a aj preto som si zriadil štúdio, ktoré je presklené, aby ľudia
videli, že tetovanie nie je žiadne tajomstvo. Nehráme sa tu na temnotu niekde
v podzemí s vypeckovanou metalovou muzikou, ako si to deväťdesiat percent
ľudí predstavuje. Je tu čistota a sterilnosť. Nie je to nejaký podnik, že
tatér popri práci ťahá cigaretku a má na sebe tony ozdôb zo železiarstva.
Sú borci, ktorí sú opírsingovaní a sú to skvelí umelci. Ale to je len
malá smietka z nás. Nemusí byť každý tatér od hlavy po päty pokreslený
a pri každom pohybe rinčať ako pohár plný skrutiek. Väčšinou sú to
ľudia, o ktorých by ste ani nepovedali, že sú potetovaní a sú to mená
svetového kalibru, ktoré do bodky uznávam. My sme normálni ľudia, nie
nejakí drogisti, ako nám, bohužiaľ, občas niekto spraví reklamu. Vo svojom
štúdiu mám stodesať percent hygieny a som na to absolútne hrdý.“
Ty máš na sebe koľko tetovaní?
„Ja som potetovaný decentne. Mám potetované ruky a boky. Veľakrát sa mi
stáva, že zákazníci čakajú niekoho iného, potetovaného s aspoň jedným
pírsingom v nose. A hlavne sú prekvapení, že si s nimi tykám. Ale veď
keď mám ísť niekomu pod kožu, musím ho poznať a musí to byť osobné.
Nie je to pre mňa situácia, že vošla nejaká pani, ale vošla Janka. Nemám
problém tykať aj šesťdesiatročným ženám či chlapom.“
Zákazníci ho vyhľadajú, pretože je iný
Ľudia, ktorí k tebe chodia, sú z Trnavy?
„Málo. Skôr okolie od Bratislavy, až po Bardejov, Svidník. Trnavčanov,
vrátane blízkeho okolia, mám asi tretinu. Ľudia o mne vedia hlavne cez web.
Vedia, že som iný, že robím iné veci. A som rád, že tí, ktorí chcú
mať bežné veci, ma neotravujú. A tí, ktorí sú ochotní investovať,
zistia, že to stojí za to. Za posledných pár dní mi prišlo veľa
ťažkých prípadov. Ľudia, ktorí nevedeli, čo chcú. No povedali mi svoj
životný príbeh a postupne sme sa k nápadu pre motív dopracovali.“
Teda netetuješ návrhy, ktoré si ľudia prinesú?
„Tatér nemôže povedať, že dones si čo chceš a ja ti to vytetujem.
Ľudia si stiahnu tetovanie z googlu a hotovo. Takto to nesmie byť. Každé
moje tetovanie je iné. Od malých až po obrovské. Každý, kto príde, má
nejaký životný príbeh. Nemôžeme dvoch ľudí porovnávať len tak, jednou
šablónou. Tetovanie nie je o pečiatkovaní, čo robí deväťdesiat percent
tatérov, ja ich nazývam škrabačov. Neuznávam to, môžu sa na mňa hnevať
koľko chcú. To nie je umenie a nepatrí to do tohto biznisu. Tu máme ľuďom
dávať niečo viac. To nie je o tom, že niekto príde a povie mi, že chce
krížik, tak mu ho vytetujem. My sa vieme k tomu krížiku nejako dopracovať.
Lenže väčšina nemusí, alebo nechce. Lebo aj správne rozhodnutie
z nesprávneho dôvodu je nesprávne. Čo ak by sme krížik vedeli navrhnúť
lepšie? Jeho vieru v náboženstvo môžeme z krížika pretransformovať na
niečo iné. Jednému chalanovi budeme tetovať na rukáv celé evanjelium.
Hada, jablko, ukrižovaného Ježiša, citácie z Biblie… Bežne človek
tieto možnosti nevidí. Na to sme tu my, tatéri, ktorí by sa mali snažiť
dať ľuďom niečo, čo bude šité na mieru každému jednému zákazníkovi.
Nie len pečiatky.“
„Tetovanie nie je o pečiatkovaní, čo robí deväťdesiat percent tatérov, ja ich nazývam škrabačov. Neuznávam to, môžu sa na mňa hnevať koľko chcú. To nie je umenie, to nepatrí do tohto biznisu. Tu máme ľuďom dávať niečo, čo bude šité na mieru,“ vidí veľký rozdiel medzi sebou a väčšinou konkurencie Dávid Hanc.
Takže keď si niekto donesie motív „pečiatky“, tak ho
odmietneš?
„Bežne odmietam tetovania. Keď niekto nástojí na nejakom módnom
výstrelku, tak to neriešim. Mal som tu nejakú kočku, ktorá chcela srdiečko
na zápästie. Opýtal som sa prečo. ‚No, len tak, lebo sa mi to páči.‘
Podľa mňa potrebuješ mať na tetovanie väčší dôvod ako len to, že sa ti
to páči. To mi nestačí. Hocikde inde to tetujú za dvacku na počkanie, ja
šijem na mieru. Bežne odmietam prekrývačky, čo ľudia pokazili
v horibilnom smere. Nechcem, aby bola moja práca porovnávaná cez oči toho,
kto to pokazil. A nie vždy sa to dá opraviť. Zbožňujem tatérov, ktorí
povedia – ‚jasné, prekryjem ti ten čierny ornament červenou ružou‘.
A ľudia za to zaplatia. A za dva mesiace mi tu kočka plače zúfalo, či
s tým neviem niečo urobiť. No jedine tak čierny štvorec.“
Pracuje na osvete
„Preto som rozbehol aj server o tetovaní, kde je zodpovedaných množstvo otázok. Napísal som aj príručku Ako si vybrať správneho tatéra. Aby sa ľudia vyvarovali chýb, ako napríklad ‚poď, môj kamarát dobre kreslí, on ti to vytetuje‘. Keď niekto vie kresliť, nie vždy je to záruka, že vie hneď aj tetovať. To je obrovský rozdiel. Chcem, aby sa na to ľudia pozerali inak. Mal som tu aj krásne kresby, ale od umelcov, nie tatérov. Tí sa pozerajú na kresbu ako 2D, ja musím vidieť 3D. Je tam potom problém s lakťom, skryje sa predlaktie, deformujú sa tváre, atď. Preto chcem, aby sa ľudia vzdelávali. A keď zhodia klapky, uvidia, že to stojí za to, vedieť viac a potom urobiť rozumné rozhodnutie a nie sa len nechať uniesť čarom momentu a alkoholom na izbovici a nechať sa tetovať na kuchynskej linke.“
„Chcem aby to ľudia prestali brať ako ‚fuj, ty si potetovaný, grázel z väzenia‘ a podobné veci. Dajú sa kresliť krásne veci. Robil som policajtov, právničky, lekárov, učiteľky či riaditeľku banky,“ chce zmeniť pohľad ľudí na tetovanie.
„Hovorí sa, že s tetovaním ma nikde nezamestnajú – áno! S tou hovadinou, čo si necháš vytetovať na predlaktí, ťa naozaj nikto nezamestná. Ale keď budeš mať niečo prekrásne, kolibríka v štýle akvarel, alebo niečo elegantné, tak ťa zamestnajú.“
Malé i veľké tetovania, silné príbehy
Aký najsilnejší ľudský príbeh si tetoval?
„Najsilnejšie tetovanie bolo prakticky jedno z tých najjednoduchších.
Prišla za mnou maminka a chcela vytetovať značku vozíčkara na predlaktie,
pretože jej syn v šiestich mesiacoch po očkovaní proti obrne ochrnul.
Odmietol som jej vytetovať značku vozíčkara, tak sme sa museli chvíľku
rozprávať, čo vlastne vieme spraviť. V podstate to najjednoduchšie
tetovanie bolo zároveň to najťažšie. Bolo vytetované za pol hodinku. Ale
k tomu výsledku viedol mesiac driny. Vyzeralo to primitívne, že je to len
pár liniek. No vyjadrujú vieru v to, že jej syn bude raz chodiť.“
„Najsilnejšie tetovanie bolo prakticky jedno z tých najjednoduchších,“ hovorí Dávid o príbehu, na ktorý sa nezabúda. Tetovanie si môžete pozrieť v priloženej galérii.
Aké bolo najväčšie tetovanie, ktoré si robil?
„Zatiaľ najväčšie bol celý chrbát. To bolo dvanásť a pol hodiny na
päť sedení. Mám rozpracované veľké veci, ktoré stále pokračujú,
takže neviem presne určiť. V tetovaní prakticky nie je človek nikdy
ukončený. Aspoň nie u mňa. Pretože sa mení a posúva. Chodia ku mne
ľudia po dvoch-troch rokoch a posúvame sa ďalej. Naučili sa nové veci,
ináč pozerajú na svet. V rámci svojho vnútra sa posunuli. A ja ich posuny
s veľkou radosťou dám do tetovania.“
A naopak najmenšie?
„Nemôžem robiť maličké veci z toho dôvodu, že ma obmedzujú fyzikálne
vlastnosti kože. Niečo veľmi malé môže byť za mesiac rozpustené. Často
si ženy dávajú tetovať malé veci na zápästia. To by som dal do článku
ako varovanie – nedávajte si tetovať na zápästia mená, lebo o mesiac
nebudú čitateľné. Koža nie je prekresľovací papier, že by sa to dalo len
tak prekresliť. Sú borci, ktorí to tetujú ako na bežiacich pásoch a sú
ľudia, ktorí si to nechajú spraviť, bez osvety.“
„Nedávajte si tetovať na zápästia malé veci, lebo o mesiac nebudú čitateľné. Koža nie je prekresľovací papier, že by sa to dalo len tak prekresliť,“ upozorňuje tatér z tetovacieho štúdia Enhancer Tattoo.
Akého najstaršieho klienta si mal?
„Zatiaľ mám rekord pána tuším 65 rokov, a ženu 54. Obaja boli čistí,
nepokreslení. K tetovaniu ich priviedla zmena v živote. Napríklad tá pani
ovdovela. Nemám rád kompasy, ale tam sme jeden urobili, no inak, nie bežne a
naozaj to stálo za to. Pán bol jedným z mojich prvých tetovaní. Tetovali
sme na predlaktia mená jeho vnučiek po čínsky.“
A najmladšieho? Tetuješ aj pod osemnásť rokov, ak si dieťa
donesie súhlasný podpis rodiča?
„Slovensko je právne veľmi zle urobené, diera na dieru. Keby mi sem nejaký
maloletý prišiel s podpisom rodiča ako dovolením, a vytetoval by som mu
niečo, mám problém. Druhý rodič by s tým nemusel súhlasiť a som
v prdeli. Neriešim ani autenticitu podpisu. Z právneho hľadiska by som
nemal mať právo tetovať deti do osemnásť rokov. Druhá vec je
intelektuálne hľadisko. Niekto, kto má pätnásť rokov, nemôže vedieť,
čo chce. Tetovanie je do konca života. To znamená nosiť niečo na sebe ešte
aspoň ďalších šesťdesiat rokov. Preto netetujem pod osemnásť. Mám aj
ľudí, ktorí majú sedemnásť a čakajú na osemnáste narodeniny a prídu
deň po nich. Mal som tu chalana, ktorý čakal pár mesiacov a prišiel po
oslave za mnou. Tesne pred tetovaním sa nesmie piť a on radšej na vlastnej
oslave osemnástky nepil, aby sa mohol dať tetovať. Tomu sa povie odhodlanie.
A práve preto som nemal problém ho tetovať a tetujem ho doteraz, pretože
jeho tetovanie stále rastie.“
Dôkaz o tom, že práce Dávida Hanca sa odlišujú od bežných tetovaní, si môžete pozrieť v priloženej galérii.