Tip na knihu: Viete si predstaviť, že by bol autista dvojnásobným vrahom?

Tento príbeh je o húževnatosti rodiny odhodlanej držať pri sebe, aj keď sa rozpadáva na najzraniteľnejších miestach.

Ilustračný obrázok k článku Tip na knihu: Viete si predstaviť, že by bol autista dvojnásobným vrahom?
Zdroj: Bux.sk

Autorka zaň získala v Holandsku cenu Zlatá slučka, ktorá sa každoročne udeľuje autorovi najlepšieho krimirománu. V Európe sa predalo vyše 200 000 tisíc výtlačkov. Kniha sa stala aj predlohou úspešného filmu. A týmto trilerom z rodinného prostredia sa presadila aj na americkom knižnom trhu…

Temná minulosť je strhujúci príbeh o klamstve, vražde a sile rodiny. Román s dvoma rozprávačmi Iris a Rayom. Vypočujte si AUDIO úryvok v podaní herca Borisa Farkaša.

Iris, šikovná právnička a slobodná matka, má ťažko zvládnuteľného malého syna, neempatickú dominantnú matku a starostí vyše hlavy. A má aj staršieho brata, o ktorého existencii sa dozvedela úplnou náhodou. Prečo jej matka celý život klamala? Prečo pred ňou Raya Boelensa tajila?
Iris sa púšťa do pátrania po pravdách ukrytých hlboko pod povrchom. To, čo objaví, ju prekvapí, ba vydesí. Jej brat je autista a odpykáva si v uzavretom ústavnom zariadení trest za brutálnu vraždu susedky a jej dcéry.
Keď Iris prvý raz navštívi Raya, zarazí ju podobnosť s jej vlastným synom. Brat je vášnivý akvarista a rád pečie chlieb, na svet však pozerá s naivitou dieťaťa. Niet pochýb, že je to zvláštny, trochu nevyspytateľný človek, neraz prejaví nekontrolované správanie a nevie normálne komunikovať.
Ale naozaj je dvojnásobným vrahom?

Vypočujte si AUDIO ukážku. Z knihy číta Boris Farkaš

Začítajte sa do novinky Temná minulosť :

Prvá kapitola
Ray
Transport väzňov sa veľmi neodlišuje od prepravy ošípaných. V oboch prípadoch musí náklad prísť na miesto určenia živý. Na inom nezáleží.
Mal som na rukách putá. Nebolo mi to príjemné ani pohodlné. Pri nastupovaní do dodávky som sa musel sústrediť, aby som nestratil balans. Dozorca s hranatou hlavou ma postrčil dnu. Neurobil to zo zlomyseľnosti, bol zvyknutý zaobchádzať s druhými hrubo.
„Pohni sa.“ Jediné slová, ktoré patrili priamo mne. Zatackal som sa, nabral stratenú rovnováhu a sadol si do koženkového sedadla.
Zámerne hlasno zaštrngali kľúče. Kov buchol o kov. Zarinčali dvere klietky, tej, v ktorej ma prevážali.
Bežal mi ôsmy rok trestu. Obľúbil som si monotónny rytmus dní, ale mrežiam som neprivykol.
Dodávka mala tónované sklá. Po dlhom čase prvý pohľad na svet vonku sa mi naskytol cez tmavý sivý povlak. No aj tak som sa na výlet tešil. Že uvidím autá na ceste, stromy a decká na bicykloch uháňajúce s vetrom opreteky. Či nebodaj vlak, ako fičí na koľajniciach popri nás. Alebo chapčiská, čo z nadjazdu hulákajú na autá pod sebou. Také tie veci, ktoré neukazujú v televízore, lebo sú priveľmi obyčajné, ale keď ich človek vidí, je mu za nimi ešte smutnejšie.
Dodávka vyrazila. Prevážali ma z väznice v Amersfoorte do Hopperovho ústavu v Haarleme.
Zatiaľ som ešte nevedel, či sa mám z toho, že ma prevážajú do detenčného psychiatrického ústavu, radovať, alebo nie. Narozmýšľal som sa o tom viac než dosť, čas na úvahy a na všeličo iné mi vo väzení rozhodne nechýbal. Zavše som sa aj tešil, že budem mať uvoľnenejší režim. Celu sám pre seba. Pestrejší denný program. Že budem o krok bližšie k slobode.
Inokedy som sa zasa tak dožieral a zlostil, že som sa nedokázal pozrieť z dobrej stránky vôbec na nič. Keď jediné, po čom som túžil, bolo byť doma pri rybičkách. Veľa som sa pre ne natrápil. V noci som si ich predstavoval, ako plávajú hore bruchom. Jednu veľkú zapáchajúcu guču pomcov, dvojzubcov a klaunov. Vtedy som vždy začal vrieskať, kým som nepobudil celé oddelenie.
„To zas ten dement.“
„Hej, vylízanec, drž hubu!“
„Počkaj zajtra, ty hajzel. Si ťa nájdem!“
V skutočnosti sa ma však nikto nikdy ani nedotkol. Bolo to iné ako v telke. Väčšinou majú väzni iba veľa rečí. Sem-tam sa strhne zvada pre nejakú sprostosť, napríklad pre ukradnuté cigarety. Ale znásilňovanie ich nebavilo ani nikto nikomu nevybíjal predné zuby, aby mu lepšie vyfajčil vtáka.
Zato si zo mňa robili prču. Raz, keď som bol v sprche, ukradli mi šaty. Niekoľkokrát mi z rúk vytrhli list, čo mama posielala raz do mesiaca, a nahlas ho prečítali pred všetkými v spoločenskej miestnosti. Takmer denne mi pľuli do jedla. No dotknúť sa ma? To nikdy.
Keď som neprestal vrieskať sám od seba, dozorcovia mi do krku nadžgali tabletku na upokojenie. A na druhý deň sa každý tváril, akoby sa nič nestalo. Prípadne ma ignorovali. Ubehli celé mesiace, kým si ku mne niekto sadol pri jedle. Mne to bolo fuk. Odjakživa som nechcel nič iné, len aby mi všetci dali pokoj.
Diaľnice A28 a A1 sa od dvetisíc tretieho veľmi nezmenili. Pritlačil som nos na sklo a odušu vstrebával: oblaky (hoci tých som si vo väzení užil až-až), lúky a najmä vodu.
„Hej! Nesopli tam na to okno,“ zavrčal dozorca. Sedel vpredu vedľa vodiča a bol obrátený ku mne. „Seď rovno.“
Chcel som sa pozerať von. Po všetkom, čo mi vzali, som sa nemienil dať pripraviť aj o toto.
„Kto neposlúcha, pôjde do želiez.“ Dozorca sa znovu obrátil dopredu. „Debil.“ Zahundral si to pod nos, ledva pohol perami, ale ja som ho počul. Také niečo, pravdaže, hovoriť nesmie. Čítal som poriadok. Keď máte veľa času, musíte ho niečím vyplniť. Píše sa tam, že členovia ozbrojeného sprievodu sa musia usilovať, aby „nezvyšovali mieru stresu prevážanej osoby“.
Bol som zvyknutý, že mi nadávali, zažil som aj oveľa horšie veci. Dalo sa teda povedať, že dozorca nič zlé neurobil, lebo slovo „debil“ mi predsa nemohlo zhoršiť mieru stresu. Aj keď také nevinné zasa nebolo. Napadlo mi, že by som mohol podať sťažnosť. Len som nevedel, či budem mať v ústave toľko voľného času. Súd mi nariadil rehabilitačný program, takže ma čakala terapia, aby som sa jedného dňa mohol znovu začleniť do spoločnosti. Tak to aspoň písali v letáku, čo mi prišiel niekoľko týždňov pred prevozom.
„Vieš, čo je zač?“ spýtal sa dozorca vodiča a mykol hlavou ku mne.
Vážne som pochyboval, že sa o mne smú zhovárať v mojej prítomnosti.
„Boli toho vtedy plné noviny. Tuná drbko si išiel k susedke na výtrtky, a keď ho poslala do riti, začal vyvádzať. Najprv si vybil zúrivosť na nej, potom aj na jej malej dcére, ešte len štvorročnej. A keď ich obidve rozsekal, tak si normálne v pohode zapálil a cigu zahasil o tú malú babu. Chápeš to?“ Dozorca sa obrátil ku mne. „Ty si si to užíval, čo? Aj sa ti pritom postavil?“
Pritlačil som nos na okno. Vedľa nás išlo veľké terénne auto. Vzadu sedeli dve malé deti v sedačkách so zebrím poťahom. Chlapec a dievča, asi dvojičky, mohli mať tak tri roky. Obe boli kučeravé a dievča mi pripomenulo Annu od susedov. Prehltol som, aby som zahnal kovovú pachuť v ústach.
„Môžem to napasovať do jazera,“ ozval sa vodič, „nech si v tej klietke zgegne.“
„Malá dopravná neh… och, prepáč!“ Dozorca fľochol ponad plece, či počúvam.
„Potom si sadneme na breh a zapálime si.“
„Veľkého hrubého džointa.“
Pozrel som na dievča v aute. Zdalo sa mi, akoby sa dívala aj ona na mňa, hoci cez to tmavé sklo ma, jasnačka, nemohla vidieť. Mala veľké oči a dlhé mihalnice. Ako žmurkacia bábika. Oči, ktoré na vás pozerajú a zavrú sa, len keď ju položíte na chrbát. Priviezli ma k vysokému múru s hrotmi navrchu. Otvorili sa vráta a my sme vošli do akejsi chodby. Zastavili sme v betónovej kóji osvetlenej neónovými lampami. Zovšadiaľ na nás mierili kamery.
„Usmej sa do objektívu!“ povedal vodič. Smial sa. Brána sa otvorila, pokračovali sme v ceste.
Prišli sme pred budovu v tvare podkovy, žltú ako piesok. Auto zastavilo pred vchodom. Dozorca vystúpil a štrngal s kľúčmi, kým nenašiel správny. Klietka sa konečne otvorila.
„Vylez.“
S námahou som vstal. Putá ma oškierali na zápästí, brneli mi prsty. Skoro som sa pri vyliezaní zdrúzgal. Dozorca ma chytil, no len čo sa dalo, zas ma pustil ako smetiar vrece.
Popohnal ma niekoľko krokov pred seba. Bolo mi zle. Bolo mi príšerne zle.
Otvorili sa dvere na fotobunku. Vošli sme do malého vestibulu, kde sedela za pultom žena s vlasmi červenými ako kokteilová čerešňa. Pozrela na nás a nevzrušene ďalej telefonovala. S kým sa zhovárala? Rozprávali sa o mne?
Pristúpil k nám ďalší dozorca a bez slova mal začal šacovať. Celého ma prehmatával veľkými labami. Nútil som sa zostať pokojný. Chcel som sa vyhnúť tomu, aby sa ma dotkol, aj keď mi šmátral v rozkroku a znútra na stehnách. Potom ma previedli cez detektor kovu.
Za ním na mňa čakal muž v červenom tričku.
„Vítam ťa, Ray,“ povedal mi. „Vitaj. Som Mohamed de Vries, sociálny pracovník z prijímacieho oddelenia. Doň budeš nateraz zaradený aj ty. Môžeš ma volať Mohi.“
„Mohi,“ zopakoval som. Poznal som typy ako on. Vtipkárov. Čo sa tvária, akí sú s vami kamoši, a potom vás lusknutím prsta zradia.
„Najprv ťa vezmem k zdravotníkom, urobia ti testy na prítomnosť drog a alkoholu. Potom pôjdeš do prijímacieho oddelenia.“
„Zložíte mi putá?“ spýtal som sa.
„Teraz ešte nie.“
„Prečo?“
Ticho.
„Prečo nie?“ spýtal som sa znovu.
„Mohli by ste si ho prebrať?“ Dozorca strčil papier pod nos mužovi, ktorého som mal volať Mohi. Mohi napísal paličkovým písmom, ako sa volá, a pod to pridal podpis. „Si balíček ako od kuriéra, čo, Ray?“ žmurkol na mňa.
„Tak sa tu majte.“ Dozorca odišiel posuvnými dvermi.
„Išiel by si so mnou?“ požiadal ma Mohi.
Mal som vari inú možnosť?

Milan Buno, literárny publicista

Zdroj: Bux.sk

Odporúčame