Mária žije s polovičným vlkom: Z plemena pre pohraničnú stráž je skvelý spoločník
Napriek tomu, že sa jedná o polovičného vlka, z čoho má veľa ľudí obavy, je československý vlčiak skvelým spoločníkom. Nesmú ho rozhodiť ani výstrely.
Mária Jakúbková pracuje na veterinárnej klinike v Špačinciach. Asistuje na recepcii aj ako sestrička a tiež strihá psov. Do svojej práce chodí rada. Má ju ako hobby a bráva si tam so sebou aj svojich maznáčikov. K zvieratám mala blízko odmalička. Vždy domov nosila nájdencov z celého okolia. Štrnásť mačiek či káčatká od suseda boli bežnou spoločnosťou milovníčky zvierat už od jej útleho detstva. Rodičia nemali na výber.
Mnohí ľudia sa mylne domnievajú, alebo skôr obávajú, že má doma vlka. Podaktorí si už dokonca stihli hravé šteniatko s nadrozmernými labami pomýliť aj s líškou. Mária je však majiteľkou kríženca nemeckého ovčiaka s karpatským vlkom, československého vlčiaka. V rozhovore nám prezradila ako je to s chovom tohto plemena na Slovensku, a taktiež niečo o sebe a o jej šteňati.
Čo je to za šteniatko?
„Je to vlastne kríženec nemeckého ovčiaka s vlkom“.
Krížia sa tieto plemená bežne?
„Celý projekt tohto kríženia začal v roku 1955. Mal to byť pes pre pohraničnú stráž. Nemeckému ovčiakovi chceli pridať vlastnosti vlka, aby sa docielila väčšia vytrvalosť, odolnosť a ostrosť psa. Časom však zistili, že tento projekt zlyhal. Psovodi sa často striedali, pes zostal naviazaný na pána a ťažko to znášal. V tomto smere sa teda československý vlčiak neosvedčil“.
„Chovatelia sa naďalej snažili aby bol zapísaný do Medzinárodnej kynologickej federácie – Fédération Cynologique Internationale (FCI), medzi uznané plemená. Avšak ozývali sa aj odporcovia, ktorí nechceli, aby sa docielil chov tohto plemena“.
Prečo? Naháňa strach?
„Ľudia majú pred týmito plemenami rešpekt a strach do dnešnej doby“.
Nie je rešpekt opodstatnený?
„Skôr sú to len predsudky v rámci toho, že sa jedná o polovičného vlka. Aj samotný pohľad na psa evokuje vlka“.
Ako reagovali rodičia, s ktorými momentálne žiješ, keď si domov priniesla polovičné vĺča?
„Super. Mamina to nejak prekusla a tatík je so mnou, čo sa týka vzťahu k zvieratám na jednej vlne. Obaja sú radi. Vedia, že som sa o zvieratá vždy vzorne starala a nemajú s tým problém“.
„Moje prvé zvieratá boli mačky, veľa mačiek. Potom kačice od suseda. Jednu zatúlanú kačku som našla na ulici a keď som ju prišla vrátiť, dal mi ďalšie dve. Keď som však prišla zo školy natešená za mojimi kačkami, nebolo ich. Skončili v polievke. Na rodičov som za to bola dlho nahnevaná. Chovala som potkany, fretku i fenku nemeckého ovčiaka a momentálne mám ježka, fenku Oritu a šteniatko československého vlčiaka menom Adahy“.
Je toto plemeno u chovateľov obľúbené?
„Prvé šteňatá sa narodili v roku 1958. Skrížila sa vlčica z východného Slovenska a nemecký ovčiak z Čiech. Narodilo sa päť šteniat. Dnes sa veľa psov vyváža do Talianska. Práve Taliani sú totiž veľkými fanúšikmi tohto plemena. Slováci sú poradcami chovu, no v našej krajine veľa chovných psov nie je. Československý vlčiak má v podmienke uchovnenia 40-kilometrový beh so svojim majiteľom. Ľudia sa toho boja, alebo sú leniví či nechcú. Je ich málo, no pomaly sa to rozrastá. Viac sa o nich píše aj hovorí“.
„Veľkú zásluhu na chove tohto plemena majú páni Peter Krotkovský a Oskár Dór. Chovali veľké množstvo psov pokým prišli k tejto línii plemena. Zaslúžili sa o to, aby bolo z čoho vyberať a čo krížiť. Aby bol dostatok psov a súk na pokračovanie línie. Taktiež majú veľkú zásluhu na pozitívnej propagácii československého vlčiaka“.
Aké sú tieto psy povahovo?
„Úplne iné než psy, ktoré poznáme. Sú vysoko inteligentné. Vo výcviku sa na nich nejde drilom, dôležitá je skôr pozitívna motivácia. Sú skvelí spoločníci, majú hlboký vzťah s pánom. Potrebujú hlbšiu socializáciu ako iné plemená. Treba s nimi často chodiť medzi ľudí aj do prírody. Sú vhodné aj k deťom či iným zvieratám. Môj druhý pes, ktorý je krížencom rôznych bojových plemien, napríklad mačky vôbec nemusí. S československým vlčiakom (čévéčkom) je to iné“.
„Vlky sú svorkové zvieratá a aj ten pes potrebuje úzky kontakt s majiteľom. Ak ho vlastník zavrie do koterca a nevenuje sa mu, pes časom chátra. Tam sa neskôr prejavuje plachosť a agresia vlka. To veru nie je dobré zanedbať. Prvý rok je rozhodujúci. Nemali by zažiť nič traumatizujúce. Mohlo by sa im to zafixovať a mali by z toho blok“.
„Hlavná je socializácia a dobrá výchova. Na súťažiach napríklad k priviazanému psovi príde figurant, ktorý robí prudké pohyby a hluk, pričom to psa nesmie vyhodiť z miery, nesmie zareagovať a prejaviť agresiu. Pes musí byť vyrovnaný, musí vydržať aj zvuk výstrelov. Tie psy hlavne rozmýšľajú. Keď som si ho priniesla ako šesť-týždňového, po troch dňoch si vedel sadnúť. Čo sa týka výcviku, pes si rozmyslí, či sa mu spraviť daný cvik oplatí, alebo nie, či dostane odmenu“.
Čo je mu motiváciou?
„Teraz sme objavili piškóty a hračky“.
Odkiaľ ho máš?
„Z chovateľskej stanice československých vlčiakov- Lupus Aurea v Piešťanoch“.
Plánuješ s ním chodiť aj na výstavy?
„Áno. Ak bude zdravý a bude z neho to, čo má byť, tak určite. Mal by dorásť do výšky 60 až 70 centimetrov v kohútiku, pričom psy sú vyššie ako sučky. Vážiť by mal 35 až 40 kíl. Po vlkovi je toto plemeno dlhonohé a tým aj vysoké“.
Čo ešte má z vlka do výzoru?
„Malé uši, kresbu na tele s výrazným golierom i kresbu na chvoste. Ten by mal byť vysoko nasadený. Jantárové oči sú základ. Naopak z nemeckého ovčiaka má mať z časti povahu“.
„Nie je to však pes pre každého. Veľa ľudí si povie, že je to krásne plemeno, no určite nie je vhodné pre prvochovateľov. Je to pes, ktorý potrebuje skúseného chovateľa. Vhodný je ako spoločník, poznám aj „čévéčka“, ktoré sú využívané ako pastierske psy. Hodia sa najmä k aktívnym ľuďom, na turistiku… Sú to odolné psy do každého počasia. Nevadí im víchrica ani dážď“.
