O Leopoldove vyšlo mnoho kníh: Rozhovor s Jurajom Hladkým, autorom viacerých z nich
Knihy o Leopoldove sú veľmi žiadané. Nie je sa čomu čudovať. Jedna z nich sa umiestnila medzi najkrajšími slovenskými monografickými publikáciami.
Leopoldov je malé mesto, ale našlo sa viac spisovateľov, pre ktorých je témou číslo jedna. Značí o tom nasledujúcich 7 kníh: Najmladší pilot pluku – Milan Piovarči, Sta viator I – Juraj Hladký, Sta viator II – Juraj Hladký, Žaby na Trolaskoch – Ivan Szaboó, My Mestečania – Viliam Hrabovský, Príbeh Leopoldova – Juraj Hladký a kolektív autorov a Dolné Považie z neba – Milan Paprčka a Simona Nádašiová.
Kniha Juraja Hladkého Sta viator I. sa dočkala pekného ocenia. Umiestnila sa ako 3. najkrajšia monografická publikácia o mestách za roky 2010 – 2012. Juraj Hladký je vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a zároveň viceprimátor mesta Leopoldov.
Doteraz je autorom a spoluautorom siedmich kníh, troch učebníc a veľkého množstva vedeckých prác a referátov. Viac o jeho práci si môžete prečítať v rozhovore.
Minulý rok ste, pri príležitosti 160. výročia premeny pevnosti na väznicu, napísali už tretiu knihu, ktorá sa týka histórie a súčasnosti nášho mesta a pevnosti. Čo vás k tomu vedie?
V Leopoldove žijem od svojho narodenia a už ako malého chlapca ma lákala pevnosť a všetko, čo s ňou súviselo. Keďže som mal mal rád dejepis a históriu, už ako žiak tunajšej ZŠ som si odkladal všetko, čo nejako súviselo s Leopoldovom alebo Leopoldovčanmi.
Máte aj nejakú zábavnú historku z tohoto obdobia?
So spolužiačkou Monikou Habiňákovou a Martinom Beťákom sme chodili na Starú dedinu pri železničnej zastávke zbierať črepy zo stredovekého Verešváru a na Gucmanovej ulici sa pri plynofikácii narazilo na bývalé pohrebisko pevnosti. Vykopané lebky sme priniesli do školy, čo vzbudilo pomerne veľkú paniku.
To si vieme predstaviť. O Leopoldove ste zrejme museli aj veľa študovať.
Áno. Postupne som si požičiaval aj starú literatúru, kde sa Leopoldov spomínal a začal som navštevovať archívy. Z týchto nových dokumentov o meste som napísal viacero článkov do mestského časopisu, pretože knižka o Leopoldove vyšla v roku 1969 a bola len veľmi stručná, navyše niektoré tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé alebo nepresné. V roku 2009 sme plánovali vydať príležitostné číslo časopisu zamerané na výročie pevnosti a Leopoldova, no počet strán sa rozrastal, až z neho vyšiel prvý zväzok knižky Sta viator.
Tým sa dostávame k prvej knihe o našom meste, ktorú ste napísal. Ako ste pokračovali?
Vtedy sme totiž zistili, že by sme mali pokračovať vo vydávaní ucelených kapitol z jednotlivých období mesta aj pevnosti. Výskum dejín Mestečka je náročný, lebo najstaršia zachovaná kronika mesta pochádza zo začiatku 50. rokov 20. storočia, predchádzajúca za nejasných okolností zmizla. Aj z archívu Mestečka sa sa zachovalo len zopár richtárskych kníh, do ktorých sa však zapisovali väčšinou len pôžičky občanov, závety a pod. Teda nejestvuje ucelený príbeh dejín Mestečka – ten bude treba rekonštruovať z týchto zlomkov.
V súčasnosti máte na konte ďalšie dve knihy, takže ste museli nájsť ešte veľa informácii.
Vždy sa dá nájsť niečo zaujímavé, čo tento príbeh dotvorí, aj nedávno sme objavili v Archíve Trnavskej arcidiecézy vizitácie tunajšieho kostola, ktoré isto odhalia ďalšie súvislosti. Práve preto ešte neuzrel čas na zostavenie ucelenej publikácie o meste a pevnosti a pokúšame sa rekonštruovať tie obdobia a príbehy, ku ktorým máme dostatok materiálov a môžeme ich chápať ako ucelené.
Čomu sa ešte okrem štúdia Leopoldova venujete?
Vo svojom odbore sa venujem onomastike, teda výskumu vlastných mien. Napísal som tri knihy o názvoch zaniknutých aj existujúcich vodných tokov a plôch od stredoveku podnes.