Júlia Vargová Rôzne

Patrik na strednej takmer prepadol z matematiky: Dnes učí mechatroniku na STU

Nie nadarmo sa vraví, že škola nie je všetko. Patrik Grosinger je živým dôkazom toho, že človek, čo má v hlave, nemusí byť zo zásady jednotkár.

Ilustračný obrázok k článku Patrik na strednej takmer prepadol z matematiky: Dnes učí mechatroniku na STU
12
Galéria

Patrika Trnavčania poznajú najmä vďaka jeho princeznej, ako volá svoju starú no zachovalú motorku JAWA 350, na ktorej chodí takmer všade. Vyrastal na Hlinách, no dnes žije v Brestovanoch. Do práce dochádza do Bratislavy. Niekedy vlakom, niekedy na motorke.

Hoci nebol počas základnej i strednej školy priekopníkom v matematike ani vo fyzike, dnes učí mechatroniku na vysokej škole. Bežné učivo ho nikdy nebavilo. V určitých veciach však odmala vynikal.

Na zložité logaritmy nepotrebuje najmodernejšie kalkulačky. Používa logaritmické pravítka, ktorých má doma hneď päťdesiat. Porozprávali sme sa sním o škole, matematike a jeho nevšedných záľubách.

Čo to máš za motorku?

„Kúpil som ju v roku 2006 za 4 500 korún. Je z roku 1964. Raz za pár rokov ju musím celú rozobrať, vymeniť čo je zlé a znova zložiť. Volám ju princezna, mám k nej citový vzťah a vrážam do nej nemalú časť svojho učiteľského platu. Raz som ju chcel predať, ale keď pre ňu kupec prišiel, zistil som, že to asi nepôjde. Tak som ho len pozval na pivo.“

„Kedysi sa mi kvôli nej baby smiali. Šli sa popukať od smiechu.“

Ale dnes je retro v móde. Chodíš zladený k motorke, zastavujú ťa ľudia?

„Každý deň. Hneď niekoľkokrát. Rad radom, od pätnásťročných báb po dôchodcov.“

Kam všade na nej chodíš?

„Bezcieľne flákanie na princeznej je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Niekoľkokrát som na nej prešiel celé Slovensko a ak zrovna do práce necestujem vlakom, chodím na nej aj do Bratislavy.“

Kde pracuješ?

„Na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity (STU). Učím mechatroniku a tomu príbuzné predmety.“

To je v praxi čo?

„Študenti sa s týmto odborom po ukončení štúdia vedia zamestnať v priemysle. Či už v automobilkách, alebo vývojových firmách.“

Bavilo ťa to od mala?

„Ani moc nie. Na základnej i na strednej škole je učivo podávané bez súvislostí. Na strednej škole som z matematiky skoro prepadol. Ani len som netušil, že matematika môže byť zaujímavá.“

Kedy nastal zlom?

„Na vysokej škole som zistil že matematika a fyzika sú o súvislostiach a nie o poučkách, ktoré treba memorovať. Odvtedy som z matematiky a fyziky iné hodnotenie ako Á-čko nedostal.“

„Na chvíľu som prerušil štúdium a okúsil prácu v trnavskej zlievárni. Nebolo to pre mňa a tak som sa celý šťastný vrátil do školy. Odvtedy som nemal problém s akýmkoľvek učivom a skončil som s priemerom 1,01.“

Bol si vždy technický typ?

„Technika ma fascinovala odkedy si pamätám. Prvú skúsenosť s technikou som mal v "bordeli“ ako sedem-ročný. Strýko tam robil údržbára a nemal problém ma vziať so sebou. Tam ma naučil zapájať zásuvky, vypínače, opravovať kľučky, vodovodné batérie…"

„Ako dieťa som sa veľmi čudoval, prečo je na pódiu chrómová rúra a nie je na nej čerpadlo, ani ventil. Strýko mi to nevedel dostatočne dobre vysvetliť. Odvtedy som nemal problém doma čokoľvek opraviť.“

„Musím sa poďakovať hlavne mojej mame, ktorá ma od detstva zásobovala knihami namiesto plastových pištolí a bojových figúrok.“

Zbieraš historickú výpočtovú techniku. Kde si sa k tomu dostal?

„Zbieram techniku spred doby počítačov. Vlastne ono si to skôr našlo mňa. Považujem to za haraburdy zaberajúce miesto v mojej izbe. Sú to hlavne logaritmické pravítka a mechanické kalkulačky. Pravítok mám okolo päťdesiat a kalkulačky sa mi zatiaľ podarilo opraviť tri.“

Venuje sa ich oprave ešte niekto na Slovensku?

„Neviem o nikom, kto by to vedel opraviť, ani nepoznám ľudí, ktorí by v dnešnej dobe rátali príklady s logaritmickými pravítkami. Okrem dôchodcov.“

Učia sa to vôbec dnešní študenti? Kde si sa to naučil ty?

„Absolútne nie. Patrí to k prežitkom. Ani len sa to nespomína. Logaritmické pravítka sa už tridsať rokov nevyrábajú. K prvému pravítku som sa dostal, keď som mal asi šestnásť rokov a malú násobilku ma na tom naučil môj otec, ktorý nenávidí matematiku.“

„Zaujalo ma to a prečítal som asi tri príručky. Odvtedy som s tým rátal bežne a nejako sa pri mne ocitlo týchto pravítok asi päťdesiat.“

„Kalkulačku mám, ale pri počítaní s ňou musím rozmýšľať viac ako s pravítkom. Raz som si na skúšku zabudol kalkulačku. Pravítko mám však stále pri sebe, tak som s ním počítal. Dozorujúci mi chcel pomôcť a išiel priniesť svoju kalkulačku, no zatiaľ som všetko vyrátal. Dostal som Á-čko.“

Ako ľudia reagujú, keď ťa vidia rátať zložité operácie týmto spôsobom?

„Starší sa smejú, lebo boli radi, keď nastala éra kalkulačiek. Mladí väčšinou ani len nevedia čo to je.“

Predsa len učíš. Pýtajú sa na to študenti?

„Keď už ma s tým vidia niekoľkýkrát počítať, naberú odvahu a spýtajú sa, že čo to je.“

Takže sa dá povedať, že máš záľubu v starších trvácnych veciach?

„Tie veci majú charizmu, narozdiel od dnešných, ktoré sú typu použi a zahoď. Aj v práci radšej používam ručičkové prístroje. Doma ich mám hneď niekoľko určených na meranie elektrických obvodov. Treba pri nich používať vlastnú hlavu aj logaritmické pravítko. Nespraví to všetko za mňa, necítim sa duševne ochudobnený, ako pri moderných prístrojoch.“

Čo je rýchlejšie a efektívnejšie?

„Samozrejme moderné prístroje. Niektoré výpočty s logaritmickým pravítkom však viem vyrátať rýchlejšie ako niekto iný s kalkulačkou, alebo smartfónom.“

Zaujímaš sa aj o moderné technológie?

„Zaujíma ma ako fungujú a ako sú vytvorené. Z používateľskej stránky vôbec.“

Rozhovor s Patrikom Grosingerom
12
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie