Trnavčanka v epicentre nákazy: Situácia sa vymyká spod kontroly. Nedokážeme zvládnuť nárast chorých

Trnavská rodáčka Marcela Kupcikova-Silvestri sa pred 20 rokmi zoznámila so svojím terajším manželom cez internet. Po niekoľkoročnej známosti sa vzdala práce na Katedre Anglistiky a amerikanistiky na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave, opustila rodinu a odišla za ním na sever Talianska, kde žije už 15 rokov. Priamo v oblasti, ktorá je v posledných týždňoch epicentrom epidémie ochorenia COVID-19.

Ste takmer v epicentre epidémie. Ako vnímate situáciu s koronavírusom?

Bývam v Brescii, ktorá je jedným z najväčších miest Lombardie a aktuálne aj epicentrom epidémie. Má asi 200 000 obyvateľov. Nakazených tu k 24. marcu bolo 955 osôb. V rámci celého okresu (asi 1 200 000 ľudí) máme 6298 nakazených a 887 úmrtí. Z tých čísel mám zimomriavky. Nákaza sa šírila naozaj rapídne. Počet úmrtí je tiež vysoký, ale spočiatku išlo o pacientov s vysokým priemerným vekom. Zomreli tak nie na koronavírus, ale s koronavírusom, ktorý len urýchlil smrť. Populácia Talianska je veľmi prestarlá, ale zato aktívna.

Pred koronavírusom mala zdravotnícka starostlivosť v našom meste výbornú reputáciu. Je tu okresná nemocnica, kľúčová pre celé Taliansko. Hoci patrí medzi jednu s najväčším počtom lôžok intenzívnej starostlivosti, situácia sa tu vymyká spod kontroly. Denný nárast chorých nedokáže zvládnuť ani ten najvýkonnejší zdravotnícky systém.

V súčasnosti sa priemerný vek nakazených aj mŕtvych znížil, čo ma znepokojuje. Na JIS-ky dávajú lekári ľudí s vyššou pravdepodobnosťou prežitia, ako za vojny. Veľkou nevýhodou však je, že nepriateľ je neviditeľný. Najnebezpečnejší sú pritom práve ľudia, ktorí nevedia o tom, že majú koronavírus a ďalej šíria nákazu.

Podcenili podľa vás Taliani hrozbu nákazy?

Určite áno. Obyčajní ľudia, politici, ale čo je horšie, aj lekári. Podľa mňa na severe Talianska koloval vírus už minimálne mesiac pred prvým oficiálnym prípadom. Najavo vychádzajú prípady zvláštne kritických zápalov pľúc a iných ochorení. Keďže však nikto z pacientov nebol v Číne či inej rizikovej krajine, lekári problém neriešili. Taliansko navštívi ročne obrovské množstvo ľudí a ťažko povedať, kto priniesol vírus a kedy.

Keď sa v Taliansku objavil prvý pacient a zároveň zomrel prvý človek na koronavírus, ľudia boli bez informácií. Vytvorili sa červené zóny, v ktorých boli ľudia izolovaní a pohyb mimo nich bol absolútne nemožný. Vo zvyšku Talianska však život pokračoval normálne, aj v Lombardii. Dokonca primátori veľkých miest ako Miláno, Verona, Bergamo či Brescia propagovali hashtagy (v preklade) #talianskosane­zastavi. Bolo to začiatkom marca. Ja som sledovala dianie a správanie ľudí neveriacky. Veď celý január nám správy posielali zábery z čínskeho Wu-chanu.

Postupne však situácia gradovala v celej Lombardii. Vláda menila nariadenia a postupne všetko zatvárala, nemocnice sa plnili a ľudia umierali a umierajú každým dňom v stovkách. A nejde len o starých ľudí. Začali sa objavovať hashtagy #zostanemdoma a celé Taliansko je už červenou zónou. Z okna nevidno ani živú dušu, žiadne autá. Občas počuť vrtuľník, ktorý situáciu monitoruje.

Mate strach?

Je to komplikované. Dôverujem zdravotníckej starostlivosti, len by som v nemocnici nechcela skončiť práve teraz, keď sú vyčerpané kapacity. Robila a robím všetko preto, aby som vírus nedostala. Správam sa podľa pravidiel a zdravého rozumu.

Ako sa opatrenia proti šíreniu nákazy dotkli vás a vašej rodiny?

Sme trojčlenná rodina. Manžel pracuje z domu formou smart-working. Iba raz za týždeň ide na pol dňa do firmy, ale až keď sú všetci zamestnanci von. Má jednorázové rukavice a cestou všetko dezinfikuje. Máme 5-ročnú dcérku a ja som mama v domácnosti na plný úväzok, takže mne sa život zmenil najmenej.

Von sa dostaneme iba s tlačivom zo stránky Ministerstva vnútra, v ktorom sa deklaruje, prečo som von a kam idem. Všetko, čo nie je potrebné na zabezpečenie základných potrieb obyvateľov, je zatvorené. Pred supermarketmi sú dlhé rady, v ktorých sa čaká v dvojmetrových odstupoch. Úrady odporúčajú, aby na nákup išiel iba jeden člen rodiny, ideálne len raz do týždňa a do najbližšieho obchodu.

Nie je možný žiadny šport, parky stráži polícia, odmontovali lavičky. Keď je pekne, trávime čas na terase. Nákupy riešim objednávkami online a donáškou, platím iba cez internet. Vraj aj bankovky a peniaze môžu šíriť vírus. Snažím sa kupovať čo najviac čerstvých potravín, aby sme konzumovali vitamíny a plnohodnotné veci. Nechávam si aj konzervy, keby bolo horšie. No dúfam, že nebude.

Ako trávite tieto dni?

Snažíme sa, aby boli naše dni čo najviac pozitívne naladené. Vstávame ako predtým a máme aj viac času na raňajky. Potom sa pripravíme, akoby sme išli von. Žiadne tepláky a strapaté vlasy. Kvôli dcérke sa snažíme udržiavať čo najnormálnejší chod dňa. Okrem škôlky chodila na gymnastiku aj plávať a pohyb jej chýba. Ja sa venujem bežným prácam v domácnosti. Varím teplý obed aj večeru, pečiem chlieb a vymýšľam aktivity pre dcérku. Snažím sa, aby netrávila čas pre televízorom či tabletom. Viac si čítame knižky, hráme spoločenské hry a po práci sa k nám pridá aj manžel.

Izolácia nám dala možnosť tráviť viac kvalitného času spolu. Eliminovala stres a hektiku bežných dní. Zároveň nás však ochudobnila o možnosť tráviť čas vonku, cestovať a stretávať blízkych. Situácia je naozaj kritická, ale nemôžeme jej podľahnúť. Aj na konci najdlhšieho tunela je svetlo.

Máte nejakých známych, ktorí tiež skončili v nemocnici?

Jeden známy mi rozprával, ako sa začiatkom marca nakazila celá jeho rodina na oslave. Nikto nemal príznaky. Už o pár dní sa väčšina necítila dobre. Mali teplotu, bolesť v hrdle, stratili zmysel pre čuch a chuť. Starí rodičia boli na tom najhoršie. Starý otec, ktorý pred mesiacom prekonal infarkt, dostal zápal pľúc a zomrel. Príznaky starej mami sa viac podobali brušnému vírusu. Mala silnú hnačku a zvracanie. Našťastie sa z toho zotavuje. Najsmutnejšie je, že rodina sa so starým otcom nemohla ani rozlúčiť. Naposledy ho videli na pohotovosti. Keďže boli v karanténe a pohreby sa nekonajú, odviezli ho do krematória a obrad sa uskutoční, až keď toto všetko skončí.

Keď deti nechodia do školy, je nejako zabezpečené ich vyučovanie?

Vysoké školy pokračujú prostredníctvom online výuky. Dokonca sa tak obhajujú aj diplomové práce. Dvaja chlapci, gymnazisti od susedov, tiež absolvujú všetky predmety online, dostávajú domáce úlohy a učitelia ich aj individuálne kontrolujú. Hovorí sa však, že tradičné maturity sa možno nebudú organizovať a hrozí aj možnosť, že každý maturant dostane skúšku automaticky, ale s najhoršou možnou známkou. Horšie je to so základnými školami. Aj tie síce organizujú online výučbu, ale dávajú veľa úloh a sú kladené veľké požiadavky aj na rodičov, ktorí musia s učivom pomáhať a deťom ho dodatočne vysvetľovať.

Čo by ste odporučili či odkázali ľuďom na Slovensku?

Určite odporúčam, aby sa čo najviac chránili. To však neznamená iba nosenie rúška. V prvom rade treba dbať naozaj na dôkladné a časté umývanie rúk aspoň 40 sekúnd, nedotýkať sa rukami očí, uší, úst, tj. tváre a udržiavať vzdialenosť pri kontakte s ľuďmi minimálne 1,5 metra.

Zároveň mám pocit, akoby rúško na Slovensku bolo brané ako všeliek proti nákaze. Manipulácia s rúškom však musí byť veľmi opatrná, pretože práve to môže nachytať vírus a my potom chytáme rúško a tvár. Jednorázové rúška treba po použití okamžite zahodiť a dávať si pozor, keď ich dávame dolu. Rúško zároveň nechráni oči, ani okuliare. Ľudia, ktorí však nosia kontaktné šošovky, by sa mali v tomto období vrátiť ku klasickým okuliarom.