Spomienky pamätníka Novembra 89: Na fotografiách Petra Babku ožíva história

Revolučné mítingy v Trnave odštartovali popri študentoch herci tamojšieho divadla. Trnavské divadlo bolo po dvoch bratislavských tretím na Slovensku, kde herci začali štrajkovať. Peter Babka už vtedy pre divadlo fotil.
V priloženej fotogalérii si môžete pozrieť exkluzívne zábery pána Babku priamo z diania na námestí v Trnave.

Už vtedy ste fotili pre divadlo, bol to dôvod, prečo ste mali blízko aj k revolúcii?

Bol som zástupca riaditeľa školy na Štefánikovej ulici, vtedy Jilemnického, to je tá rožná budova pod vežou. V podstate som bol v centre diania, stačilo mi vyjsť zo školy a bol som na námestí.

Koľko tam vtedy bolo ľudí?

Nerátal som, ale veľa. Bolo plné námestie a ešte bočné ulice, Štefánikova a Hlavná. Neviem to takto povedať, ale rátať by sa to dalo na tisícky. Deň pred tým, ako sa toto udialo, šli cez mesto študenti, smerom po Hlavnej. Vtedy som ešte celkom nechápal, čo sa deje, myslel som, či nemajú nejaké promócie alebo stužkovú, ale už vtedy niesli transparenty. Neskôr som zistil, že to boli tí revoluční študenti. Vtedy som ešte nefotil, jednak som sa obával, aby to nebola nejaká provokácia, alebo niečo také. Mohol som, ale ešte to bolo také všelijaké, dosť nebezpečné v tom čase. Predsa len, nechcel som prísť o miesto. Učil som na škole, byť vo funkcii zástupcu riaditeľa a prísť o flek preto, že som sa priplietol medzi študentov, to by som nepotreboval.

Ako prebiehali demonštrácie a mítingy?

Na balkónik vychádzali rečníci a rozprávali k davu. Na samotnej budove boli povešané nástenky, kde boli rôzne heslá z Čiech aj naše, ktoré sa týkali Nežnej revolúcie. Aj také „komiksové“ veci, pokreslené všelijaké čarbačky s heslami, ako „Dole s vládou“ a preč tými a preč s hentými. Rečníci rozprávali k davu a dole ľudia reagovali na to, čo hovorili. Štrngalo sa kľúčami, tlieskalo sa, všetci boli z toho nadšení, že vôbec k niečomu takému došlo.
Zaujímavé bolo, že sa tam postretávali naozaj všelijakí ľudia. Niektoré zábery som robil cez deň, potom až do večera a na námestí bolo vidieť rôznych ľudí, čo si ja pamätám. Ťažko bolo rozoznať, ktorí z toho davu prišli kvôli tomu čo sa rozpráva a kto tam bol kvôli tomu, aby kontroloval, čo sa rozpráva. Lebo boli tam pomiešaní aj takí aj takí. Niektorých som poznal osobne, tak viem, že tam boli aj takí.

Hovorili ste o strachu a teraz o kontrolóroch, boli ste pod drobnohľadom?

Nešlo už o strach. Neviem, či to vôbec nazvať strachom, museli by ste v tej dobe žiť. Mal som mladú rodinu, dve deti, žena bola v tom čase speváčka a mala problémy s ŠTB. Prišlo na ňu udanie, že chce ostať vonku. Mali ísť vtedy spievať do Nórska. Chodievali k nám tajní a zisťovali, či sa nechceme vysťahovať, či nechceme nábytok predať, ako sme na tom finančne. Aj u zamestnancov v škole, u kolegov, u kadekoho. Chodili všelijakí ľudia sa vypytovať na veci, ktoré by ich nemali vôbec zaujímať. Bol som teda opatrnejší na tieto veci. V tej dobe prísť o prácu nebol problém. Ona si vtedy vzala z práce voľno, ostala doma pol roka ako nezamestnaná, čakala, že jej niekto odpovie, prečo a čo sa dialo. Do toho Nórska nevycestovala, nepustili ju. Nikto nám nič nevysvetlil, potom sme až zistili, že tam bolo nejaké udanie. Strach o život som nemal, nestrieľalo sa, ani nič také sa nedialo. Nefotografujem ale ani prvý ani posledný raz, vedel som, aké miesto si nájsť, odkiaľ to fotografovať. Spústu ľudí som tam poznal, aj na tých fotkách, oni nie sú anonymní, vidieť im tváre.

V čom priniesol podľa vás november 89 najväčšiu zmenu? Zmenila sa vôbec odvtedy spoločnosť?

Povedal by som, že sa zmenilo skôr to očakávanie. Väčšina ľudí vtedy čakala, že sa to zmení k lepšiemu, ale žiaľbohu sa do vedúcich miest podostávali takí ľudia, ktorým ide najmä o svoje hrantíky a nejak to všeobecné blaho im uteká. Škoda o tom aj hovoriť, vidíte, ako niektorí sudcovia a politici nie sú ochotní diskutovať. Človek ani nevie, ako sa tam dostali. Nepochopím dodnes, ako môže mať niekto milióny alebo dokonca miliardy poctivou prácou. Celý život som sa živil ako učiteľ a bol som rád, keď som si našporil na byt. Bol som rád, že som si vedel požičať od rodičov a kadekoho, aby som si ho zaplatil. Tá láska a všetko, čo v ľuďoch vtedy prekvitalo, to sa vytratilo. Dnes je to o biznise. Kto má peniaze, ten má pravdu.

Pripravujeme aj druhú časť rozhovoru s Petrom Babkom, dozviete sa v nej zaujímavosti o fotografii a jej technike vtedy a dnes.