Takto pred tromi rokmi nás OPUSTIL Jozef Adamec: Hatrlo, krásne VIANOCE do futbalového neba!
Ten čas tak rýchlo letí. Povedali by ste, že už sú to presne tri roky, čo na Štedrý deň obletela futbalový svet smutná správa o smrti Jozefa Adamca († 76)?
Iste si mnohí spomínate, ako sa v roku 2018 na Štedrý deň spomalil čas. Mne teda rozhodne. Pracoval som v denníku Plus JEDEN deň na športovom oddelení pod názvom Šport24.sk. Mal som v ten deň voľno a vybral som sa na rýchly nákup do obchodného centra v Bratislave. Keď kolegovia, ktorí mali službu napísali do spoločného četu informáciu, že Jozef Adamec zomrel, zmeravel som.
Nebudem klamať, nie som veľký futbalový fanúšik, pretože mojou doménou bol odmalička hokej. Okrem toho, že som ho aktívne hrával až dokým som nedovŕšil vek 23 rokov, som sa mu venoval aj na trénerskej úrovni a neskôr som zastával v Novom čase a spomínanej „pluske“ dovedna 12 rokov pozíciu hokejového redaktora. No, odchod Jozefa Adamca do futbalového neba, ma zarazil do sedačky v aute.
Práve tam som sa o tom dozvedel. Pracovne som si prežil viaceré tragické udalosti, ako bola tragická smrť Pavla Demitru, či naposledy Dušana Pašeka mladšieho a podobne, no pri Adamcovi to bolo akési iné. Odmalička, som totiž z každej strany počúval ódy na tohto futbalistu. Či už to bol otec alebo starý otec, ktorý mimochodom ako správny Cerovčan (obec v okrese Senica) fandil Spartaku. Ja ako fanúšik Interu Bratislava, som to vtedy až tak nechápal, ale každá jedna debata skončila pri Hatrlo sem, Hatrlo tam. Jednoducho som ho odmala vnímal inak.
Rovnako aj moja prvá novinárska skúsenosť, v roku 2007 (mimochodom, nedávno som oslávil, či skôr prežil prvé narodeniny po štyridsiatke), patrila futbalu. Vtedajší kolega bol totiž dlhoročným futbalovým novinárom a jeho historky sa často končili pri Jozefovi Adamcovi. Neviem, ale pre mňa mal Jozef Adamec akúsi charizmu, ktorá mi utkvela nad všetkými inými slávnymi slovenskými športovcami. Niečo podobné mám pri ďalšom Jozefovi, ktorý však úradoval v hokeji.
Áno, je to Jožko Golonka, ktorý je pre mnohých možno už „otrepanou“ osobnosťou, ale počas mojej hokejovo-novinárskej kariéry mi prirástol k srdcu. Je to parťák do každej debaty, je svojský a ukrýva sa v ňom taká tá správna človečina. Poďme však naspäť k Jozefovi Adamcovi. Jeho odchod na večný spánok nebol až takým šokom, pretože sa vedelo o jeho zdravotných problémoch, no nikto si nepripúšťal, že sa tak stane už v jeho 76. roku života.
Žiaľ, osud to zariadil inak a Hatrlo naposledy vydýchol práve na Štedrý deň predpoludním v trnavskej nemocnici. Od septembra roku 2018 ho trápila cievna príhoda a dlho bojoval so zákernou chorobou, ktorá ho však premohla. Adamec podľa vtedajších informácii skonal v pokoji.
Slová blízkej osoby
Pre spomínaný portál šport24.sk sa v osudný deň vyjadrila aj Adamcova dlhoročná kamarátka Katka: „Prišla som za ním, ako vždy do nemocnice, ale Jožko už so mnou nekomunikoval. Išla som za sestričkami a oni mi povedali, že ešte pred desiatimi minútami s ním hovorili. Ja som ho už živého nezastihla. Možno to bolo tých 7 – 8 minút, ktoré som mala od vlakovej stanice do nemocnice pešo. Autom som sa bála v tomto počasí ísť. Bože, možno by som ho ešte zastihla…"
Pohreb sa konal 4. januára a bol veľkolepý. Zúčastnili sa na ňom desiatky známych osobností. Veríme už len, že Jožko odpočíva v pokoji a v pomyselnom futbalovom nebi je medzi takými esami ako Maradona, znovu šťastný.