Ženy k hokeju patria: Prezidentka trnavských Gladiátorov má jasnú víziu
Od jej nástupu do funkcie nastalo v klube niekoľko zmien. Snaží sa na štadión dostať čo najviac ľudí a pozdvihnúť úroveň trnavského hokeja od základov, od tých najmenších členov klubu.
Adriana Hosťovecká je prezidentkou HK Gladiators Trnava. V rozhovore nám prezradila niečo o sebe aj o klube a jeho smerovaní.
Hoci je žena v takejto funkcii niečím neobvyklým, sama tvrdí, že vo vedúcej pozícii hokejového klubu nie je jediná. Ženy podľa nej k hokeju patria vďaka svojej razantnosti a šikovnosti.
Ako ste sa dostali do vedenia klubu?
Ponuku som dostala po tom, čo odišiel z funkcie môj predchodca. Hľadali vhodného človeka a spomenuli si na mňa.
Čomu ste sa venovali v tej dobe?
V tom čase som bola manažérka v športovej televízii. Kvôli vlastnému synovi a deckám z jeho okolia som robila jeden súkromný hokejový projekt. Bola to hokejová škola, ktorú sme mali v Bratislave, ale chodili sme hrávať súťaže a zápasy do Čiech.
V posledných troch rokoch sa pri draftoch v NHL objavujú práve mená našich odchovancov (Adam Ružička, Martin Féherváry, Maxim Čajkovič).
Sem-tam som vystupovala v médiách ako človek, ktorý kritizoval slovenskú hokejovú cestu. V tomto športe sa nám kedysi veľmi darilo a všetci ho máme radi. Sme predsa hokejová republika. Dnes sa však trápime a hľadáme príčiny, prečo sa nám nedarí vychovať dobrých hokejistov.
A čo je podľa vás príčinou?
Tých dôvodov je viacero, veľký zhluk vecí. Športuje oveľa menej detí ako kedysi. Nemáme také to prirodzené športové prostredie. To nie je len o drile na tréningoch, ale deti sa nehýbu na uliciach.
Vypadli hry zo sídlisk, neexistuje korčuľovanie na zamrznutom jazere. Nie je to len o hokeji. Kedysi sme bicyklovali, hrávali futbal, naháňali sme sa, preliezali, skákali… stále sme boli v pohybe.
Kradli sme ovocie pričom sme museli preliezť plot aj utekať, jednoducho sme žili inak. Dnes sa život z ulice aj z ihrísk vytráca.
Druhou príčinou sú rodičia. Vo veľa veciach suplujú štát a snažia sa zasahovať aj do športu, akoby nemali dôveru. No a potom samozrejme celkovo systém. V športe máme menej detí, súťaže sú menej kvalitné a ten šport jednoducho chátra. Nie je to len o hokeji.
Takže ak chceme dobrých hokejistov, treba začať od najmenších?
Deťom, ktoré k nám chodia do klubu, chýbajú návyky. So zmenou by som asi začala na telesnej výchove v školách. Niektoré deti nevedia urobiť kotúľ či hádzať loptu, chodia sem fyzicky nepripravené. Mňa nikto neučil hádzať loptu, jednoducho sme si hádzali. Dnes to treba deti učiť.
Treba pochopiť jedno, že športovanie na akejkoľvek úrovni je lepšie ako následné nápravy u obéznych detí či cukrovkárov.
Prešla som si tým pri svojom dieťati. Valcovali nás sladené nápoje a sladkosti. Najčastejší pokrik v našom klube je: „Vypadni od toho automatu!“
Ja som nevyštudovala na Fakulte telesnej výchovy a športu, ani nič podobné. Jednoducho som si tým prešla ako matka mala som za sebou manažovanie projektu. Zapájam zdravý sedliacky rozum. Každý to zvaľuje na peniaze, no tie zďaleka nie sú najväčším problémom v športe. Potrebná by bola celková zmena od základov.
K športu vás to ťahalo odjakživa?
Milujem hokej, baví ma to a napĺňa. Kedysi som hrávala volejbal a keď som šla študovať žurnalistiku, mala som vzor, Máriu Zavarskú. Chcela som byť rozhlasová športová redaktorka. V roku 1988 som nastúpila na žurnalistiku, prišla revolúcia a mňa odhodilo do politiky a následne k reklame. Časom sa však opäť k športu vrátila.
Keď som sa stala matkou, začala som sa hokeju venovať so svojim synom. Videla som, že niekde niečo robia a zdalo sa mi, že by som to vedela zorganizovať lepšie a kvalitnejšie, tak som urobila pár športových podujatí pre deti a z toho vznikol popri mojej práci športový projekt súkromná Hokejová škola Svišť.
Ste Trnavčanka?
Nie, ale vzťah k Trnave mám. Otec ešte za socializmu robil na výpočtových strediskách a päť či šesť rokov som ako dieťa žila v Trnave. Narodila som sa v Zlatých Moravciach a žijem v Bratislave.
Ako dlho ste vo vedení klubu?
Mám za sebou jednu sezónu. Klub som našla v kondícii, v akej je asi deväťdesiat percent klubov na Slovensku. Bez partnerov, bez peňazí, s množstvom faktúr, ktoré bolo treba uhradiť…
S týmto sme popasovali prvý rok. Nastavili sme si nejaké ciele, snažíme sa klub ekonomicky stabilizovať, dostať sa z dlhov a paralelne s tým sú pre nás dôležité športové výsledky.
Dnes máme všetky kategórie. Keď som sem prišla, mali sme tu jedného reprezentanta, teraz máme v mládežníckych kategóriách do desať deciek, ktoré sa objavujú v reprezentáciách.
Dorast sa nám minulý rok vrátil do extraligy a extraligová súťaž nám už dva roky po sebe tesne ušla v juniorke. V niektorých kategóriách sme mali málo detičiek a tak sme sa spojili s akadémiou Zdena Cígera. Spoločne trénujeme a máme aj spoločné zápasy.
Pamätám si časy keď býval v Trnave plný štadión, v roku 2005 či 2006 som sa sem chodila pozerať na zápasy. Takže nie je to tak dávno, čo bol hokej v Trnave vychytený. Samozrejme najviac fanúšikov je, keď sa darí.
Mužský hokej sa snažíme reštartovať. V súčasnosti hrajú prvú ligu. K mladým Trnavčanom, ktorí tu hrajú sme posťahovali skúsenejších odchovancov. A hlavne potrebujeme fanúšikov.
Aké je teda filozofia klubu?
Máme relatívne mladý tím. Malé deti by mali hlavne hrať. Veľa zápasov a stále. Je jedno, či je to 20:0 pre jedných alebo druhých. Ide o zábavu. Neskôr, okolo sedmičky či osmičky sa už hrá na výkon, ale stále je čas zdokonaľovať sa. Od kadetských a dorasteneckých súťaží by sa však malo hrať na výsledky.
Zvyknem hovoriť, že: „Trénujete preto, aby ste hrali a hráte preto, aby ste vyhrávali.“ Deti treba naučiť vyhrávať.
Klub je čoraz viac vidieť na sociálnych sieťach, zvýšili ste vstupné z čoho niektorí fanúšikovia neboli nadšení… Čo ešte plánujete?
Chceme ľuďom prinášať radosť a chceme, aby tak ako do kina, chodili aj na zimný štadión. Aby z toho mali radosť. Vstupné platí len na mužský hokej, na všetky ostatné kategórie je vstup voľný.
Priznám sa, že koketujem s myšlienkou dobrovoľného vstupného, čo i len desať centov z vrecka do krabice. Tie peniažky by mohli ísť vyslovene chalanom do kabíny na vody, ovocie…
Stále obieham partnerov, vypisujem rôzne listy, žiadosti, robíme projekty na rôzne dotácie. Teraz napríklad niečo málo dostávame z úradu vlády na vybavenie telocvične.
Snažím sa tu budovať komunitu. Komunikovať s rodičmi, ktorí pomáhajú aj pri brigádach. Minulý rok sme si napríklad svojpomocne vymaľovali kabíny, upravili chodby, urobili jednu miestnosť na rozcvičenie… stále niečo dokupujeme či udržiavame, snažíme sa to tu zveľaďovať a vyšperkovať.
Snažíme sa popracovať aj na marketingu. Po Trnave začnú chodiť mestské i prímestské autobusy s reklamou na Gladiátorov.
Ako by to malo fungovať?
Mužský „áčkový“ tím by mal byť ťahákom na ľudí, ktorí by mali do klubu nosiť peniaze a my by sme ich zase mali vracať do detí. To na Slovensku veľmi nefunguje, ale takýmto spôsobom si to predstavujem.
Fascinuje ma mentalita severanov, keď som videla, ako rodičia obsluhujú bufet. Mamičky pečú koláče a predávajú ich na zápasoch. Výťažok nejde do klubu, ale priamo na tú kategóriu, v ktorej majú deti. Takého niečo by som chcela priniesť aj k nám. To čo bolo dobre vymyslené a funguje treba len pretransformovať. Sme trošku iná mentalita, no treba len trpezlivosť a pôjde to.
Môže sa dať na hokej ktokoľvek?
Áno. Korčule treba vlastné, ale deťom vieme poskytnúť aj základnú hokejovú výstroj. Na druhú ľadovú plochu nám sem chodia korčuliarske kurzy zo škôlok. V priebehu minulého školského roku sme pribrali v kategórii tých najmenších približne päťdesiat detí.
Takže ak má niekto talent, hor sa na hokej?
Aj tí bez talentu. My sa popasujeme. Hlavne treba mať chuť.
Máte v tíme aj baby?
Máme veľa dievčat. S chlapcami stíhajú držať krok do tých kadetov a potom jednoducho musia ísť svojou cestou. Ale mám veľmi šikovné dievčatá, od maličkých až po pätnásťročné.
