Rozhodli sa pomáhať handicapovaným: Zoznámte sa s trnavským združením Iskierka

Mária Pavlíková, koordinátorka akcií v OZ Iskierka a riaditeľka denného stacionáru COMITAS, jej dcéra Eliška, ktorá pôsobí v Iskierke ako dobrovoľníčka a koordinátorka animátorov Miroslava Griflíková, predsedníčka OZ Iskierka, nám porozprávali o združení, ktoré už 18 rokov formuje životy nielen deťom, ale aj samotným členom tohto spoločenstva.

Občianske združenie Iskierka je medzi nami už osemnásty rok. Mnoho ľudí možno ani netuší, že je vôbec medzi nami. Povedzte nám na začiatok, čomu sa Iskierka vôbec venuje?

Miroslava Griflíková: Od svojho vzniku združenie pomáha zdravotne znevýhodneným mladým ľuďom zaradiť sa do bežného života. Našim cieľom je poskytnúť im potrebný priestor na to, aby získali základné zručnosti a sociálne schopnosti, aby vnímali vlastnú hodnotu napriek svojim odlišnostiam. Snažíme sa vytvoriť priestor pre ich spoločné stretnutia, aby boli rešpektované a prijímané ako plnohodnotné osobnosti u druhých. Krstným otcom Iskierky je moderátor TV Markíza Patrik Herman. V súčasnosti Iskierka združuje 55 viacnásobne postihnutých mladých ľudí. Za osemnásť rokov činnosti združenie pripravilo veľa kultúrnych a športových podujatí, neodmysliteľnou súčasťou sú benefičné akcie a letné rekondičné pobyty. Ďalej sú to celodenné výlety, paralympiáda, šarkaniáda, Juniorský ples. V septembri sme spoločne bežali I. Trnavský dobrý maratón. Už dvakrát sa nám podarilo pripraviť Vianočný večierok Iskierky, na ktorom nielen naši mladí ľudia, ale aj ich rodičia a priatelia Iskierky prežili nádhernú predvianočnú atmosféru. V súčasnosti otvárame Denný stacionár COMITAS. Cieľom bude udržanie aktívneho života a predĺženie sebestačnosti klienta, jeho dôstojné žitie v prirodzenom prostredí a odľahčenie rodiny.

Prečítajte si:O tomto ste vedeli? 10 naj zaujímavostí o trnavskej mestskej veži

V súčasnosti sú ľudia, ktorí sa venujú tejto práci potrebnejší ako soľ. Ako ste sa vôbec ocitli v tomto zariadení?

Mária Pavlíková: Ja som pracovala ako špeciálny pedagóg v škole, ktorú deti z Iskierky navštevovali a hneď ako Iskierka vznikla som sa stala jej aktívnym členom a som tam dodnes. Ešte ani na minútu som toto rozhodnutie neoľutovala.

Eliška Pavlíková: No a ja som tým pádom s Iskierčatami vyrastala a keďže som vždy chcela súrodencov, ktorých som nikdy nemala, nikdy som si neuvedomovala, že sú možno o niečo iní ako ja, alebo ako moji spolužiaci. Bolo nám spolu proste vždy veľmi dobre a veselo. Postupom času som sa stala animátorkou na letných rekondičných pobytoch a maminke (dcéra Márie Pavlíkovej, poznámka redakcie) som sa snažila pomáhať pri organizovaní všetkých akcií.

Miroslava Griflíková: Som matkou 29-ročného syna so zdravotným znevýhodnením. Členom Iskierky som od jej vzniku. Pre mňa a moju rodinu boli začiatky veľmi ťažké, vždy sme sa snažili, aby aj náš syn svoj život prežil s bežnými radosťami a starosťami, ako jeho rovesníci. S Iskierkou sa nám žije ľahšie. Našla som tu druhú rodinu.

Je to práca, ktorá asi hreje pri srdci, ale súčasne i povolanie, ktoré je náročné na psychiku.

Mária Pavlíková: Treba v živote prijímať s láskou a pokorou všetko čo nám prináša. A mne priniesol Iskierku – jej 55 zdravotne postihnutých detí a mladých ľudí a ich rodičov. Pre mňa je to dar od života, že tu môžem byť pre nich. Stali sa mojou neodmysliteľnou súčasťou a svoju prácu vnímam ako poslanie. Myslím, že každá práca je náročná na psychiku, ak ju robíte naplno, ale záleží od toho, ako sa k nej postavíte. Ja sa teším na každý nový deň, na svoje deti, na to, ako sa na mňa ráno usmejú, objímu ma a povedia, že sa k nám tešili. Náročné je zabezpečiť to, aby táto práca vôbec bola. Mám na mysli administratívno-byrokratické prekážky, kde jednotlivé úrady akoby nechceli pochopiť to, že sú tu pre nás. Niekedy by stačilo len trochu porozumenia a ľudskosti.

Čo vám dala Iskierka?

Eliška Pavlíková: Stala sa z nás rodina. Sú to ľudia, na ktorých sa vždy teším a s ktorými rada trávim čas. Môžeme byť spolu sami sebou. Sú to ľudia, s ktorými sa rada smejem aj keď život nie je vždy gombička. „Deti“ ma naučil pozerať sa na svet ich očami a keby to robilo viac ľudí, ten svet by bol oveľa krajší, vďačnejší a ľudskejší.

Celkovo zastrešujete 55 detí. Množstvo detí, množstvo príbehov… ako tieto deti vnímate?

Eliška Pavlíková: Neustále okolo seba šíria dobrú náladu a sú veľmi úprimní a vďační. Občas mám pocit, že v dnešnej rýchlej dobe zabúdame na to byť k sebe vľúdni, málo si hovoríme, že sa máme radi. No keď prídete medzi Iskierčatá, zaplavia vás úsmevmi, letmými pusami a objatiami a vtedy si poviete, že svet je krásne miesto na život (úsmev).

Ako sa deti s ich hendicapmi dokážu vyrovnávať?

Mária Pavlíková: Neviem, či s takým niečím sa vôbec dá vyrovnať, dá sa s tým naučiť žiť. Ale určite si neklameme, že to tak nie je. Naše deti a teraz už aj dospeláci si to takmer všetci uvedomujú a často to aj riešia. Sú to hodiny rozhovorov, ktoré musíme absolvovať a vysvetľovať im, že každý človek je iný, každý má právo na dôstojný a krásny život a záleží často aj od nich, aký si ho spravia. Ide o to, či sa budú trápiť a zožierať, alebo budú sa tešiť z každého okamihu. Ale aj to sa museli naučiť. Vedieme ich predovšetkým k tolerantnosti a rešpektovaniu toho druhého.

Sú to deti, ktoré žijú takpovediac v odlišnom svete?

Eliška Pavlíková: Nemyslím si, že žijú v inom svete. Myslím, že je veľmi veľa z nich pevne nohami na zemi. Len som presvedčená o tom, že robia svet ľudí okolo nich lepší. Pred pár rokmi sme robili video, ktorým sa začínal už tradičný vianočný večierok Iskierky a položili sme im otázku, prečo majú radi svoj život. Odpovedali, že svoj život milujú vďaka rodine, priateľom, Vianociam, prechádzkam, hokeju, či vďaka tomu, že ich každé ráno príde mamina zobudiť.

Deti si vyžadujú špeciálnu starostlivosť. Ako vyzerá bežný deň v Iskierke?

Mária Pavlíková: Bežný deň v Iskierke neexistuje, pretože Iskierka sa nestretáva každý deň. Je to združenie, ktoré zabezpečuje voľnočasové aktivity, krúžky, výlety, pobyty. Teda robí život postihnutých ľudí krajší a zaujímavejší. Lenže za 18 rokov činnosti bola nútená sa posunúť aj trošku ďalej. Deti dospeli a dnes je väčšia polovica z nich dospelými ľuďmi, ktorí po ukončení školy nemajú nikde svoje miesto. A našou povinnosťou a snahou je sa o nich postarať. Preto sme sa rozhodli, že otvoríme denný stacionár. Podarilo sa nám to práve v roku 18-teho výročia založenia Iskierky. Náš denný stacionár sme nazvali COMITAS, čo v preklade z latinčiny znamená vľúdnosť a láskavosť, a práve to tak všetci potrebujeme. Budeme našim klientom poskytovať sociálne služby formouambulantnej starostlivosti – ako pracovnú terapiu, sociálnu rehabilitáciu, muzikoterapiu, biblioteriu, masáže, arteterapiu, či vzdelávacie aktivity. Úlohou sociálnej služby v dennom stacionári je zabezpečiť klientom praktickú bio-psycho-spirituálnu pomoc pre čo najdlhšie zotrvanie v prirodzenom prostredí. Záleží nám na tom, aby sa udržali čo najdlhšie v mentálnej, psychickej, manuálnej aj zdravotnej kondícii.

Eliška Pavlíková: Medzi našimi „deťmi“ sa nájdu takí, ktorí vedia hrať na klavír, takí, ktorí vedia krásne maľovať, máme tu športových fanúšikov, takých, čo milujú hudbu a tanec a týmto aktivitám sa spolu aj venujeme v Iskierke, ale na krúžky nikto z nich nechodí.

A čo spoločnosť? Máte pocit, že sa stále nájde dostatok ľudí, ktorí radšej odvrátia tvár, než by vás povedzme podporili psychicky?

Eliška Pavlíková: Som presvedčená o tom, že všade žijú dobrí ľudia a Trnava teda nie je výnimkou, veľa ľudí nás tu už ako združenie pozná. Ja žijem s priateľom už 4 roky vo Viedni a žiaľ musím priznať, že ten rozdiel tu je a nie je malý. Myslím si, že na Slovensku nemajú hendikepovaní ľudia až tak veľa možností ako tráviť voľný čas, veľa priestorov tu ešte stále nie je bezbariérových a myslím, že ani verejnosť nie je až tak zvyknutá na pohľad na matku s dieťaťom, ktoré je na vozíčku alebo len vyzerá alebo sa správa inak ako to ich. Verím ale, že sa to aj tu o pár rokov posunie k lepšiemu a uvidím vodiča autobusu ako pomáha vozíčkarovi nastúpiť a vystúpiť z autobusu, alebo sa teším na to, ako uvidím hendikepovaného mladého človeka v partii zdravých kamarátov niekde v parku.

Medzi ľuďmi sa však nájdu aj tí správni. Či už jednotlivci, speváci alebo moderátori. Vytvárate deťom aktivity a prehlbujete si k nim čoraz tesnejší vzťah…považujete sa za niečo ako rodinu?

Mária Pavlíková: Tu naozaj nie je čo dodať. Je to tak. Cítim to tak nielen ja, ale určite väčšia časť Iskierky. Je to osemnásť rokov spolužitia s ľuďmi, ktorí majú spoločný cieľ a snažia sa robiť veci k jeho naplneniu.

Deti sú pod akýmsi patronátom. Krstným otcom je Patrik Herman. Ako vyzerá spolupráca s nim?

Mária Pavlíková: Patrik je s Iskierkou od jej začiatku. Ako on hovorí: „Nemám svoje vlastné, ale má 55 Iskierkovských.“ A to je pravda. Pri svojom vypätom a náročnom povolaní a hlavne pri jeho vlastnosti pomáhať ľuďom a deťom s pohnutými osudmi má toho času naozaj menej, ale my sme vďační za každú jednu chvíľu s nim. Veľa znamená pre nás všetkých. Pre deti je to dobrý kamarát a pre rodičov dobrý priateľ. Za všetko, čo kedy urobil pre Iskierku sme mu veľmi vďační a tak ako je tu on pre nás, tak to platí aj naopak. A on to vie.

Čo by v súčasnosti vaše zariadenie azda najviac potrebovalo?

Mária Pavlíková: Odhliadnuc od nepostačujúceho finančného krytia nášho zámeru prevádzkovať denný stacionár, vzhľadom na rastúcu potrebu o poskytovanie sociálnych služieb sa začína objavovať akútna požiadavka väčších priestorov. Podobných zariadení, ako je naše, ktoré je ešte len v plienkach je málo, ľudí so zdravotným postihnutím neskutočne veľa a na miesta v podobných zariadeniach čakajú v poradovníkoch. My sme tento rok otvorili zariadenie pre 18 klientov, ale už teraz vieme, aký budeme mať dopyt nasledujúce dva roky. Nič iné ako väčšie priestory a personálne pokrytie nám nepomôže. Naša snaha a chuť pracovať v tejto oblasti je jednoznačná a veľká, ale bez podpory inštitúcií, ktoré by mali tento sektor podporovať to pôjde ťažko. Takže pre nás sú to jednoznačne väčšie priestory. Rozhodli sme sa ísť touto cestou a urobíme všetko preto, aby naše deti mali kam ísť, keď sa ráno zobudia a aby si večer, keď budú zaspávať povedali, že mali pekný deň.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Trnavy a okolia