Michal (22) si plní sen: So svojim predstavením za pár dní vypredal Divadlo

S Michalom sme sa nedávno rozprávali na tému jeho projektu Sto dní šťastia. Tentokrát sme zabŕdli iným smerom. Pohybuje sa totiž aj v divadelnej sfére. A dosť úspešne.

Čo bol prvý impulz ktorý ťa doviedol k divadlu?
„Môj celoživotný sen bol hrať. Dostať sa na scénu a hrať. Ešte keď som bol na strednej, išiel som na konkurz v Seredi a vybrali si ma. Tam som ale zistil, že mám o tom ako má hra vyzerať úplne inú predstavu. Potom som šiel na medzinárodný divadelný festival do Bratislavy, kde som sa dostal do organizačného tímu. Tam som sa spoznal bližšie s hercami, s divadelnou sférou.“

Tam si teda k divadlu pričuchol, kedy si napísal svoju prvú hru?
„Na strednej som bol predseda školy, chcel som, aby sa jeden deň neučilo. Musel som naplánovať program pre štyristo detí. Dokázal som si vytvoriť tím, ktorý to zvládol. Rozhodili sme žiakov po škole na rôzne aktivity a mohol som si napísať aj vlastné divadlo. Napísal som s kamoškou hru Vianočná koleda 21. storočia. Tam som si zahral aj hlavnú úlohu. To bola moja prvá skúsenosť s divadlom na škole.“

Ale o Kolede som počula nie ako o školskej hre…
„Potom po škole som si povedal, prečo to nevyskúšať a ukázať to Trnave. Vedel som, že Koleda je dobrá, spravil som kasting, nacvičili sme hru a mali sme vypredané. Keď potom prišla ponuka od Alegrie na spracovanie muzikálu, šiel som do toho. Spraviť muzikál bolo mojim snom. Naštudoval som si celú zahraničnú scénu, ako to fungovalo. Ako to spracovali hlavne v Paríži, kde v roku 1999, na tie časy, to poňali strašne grandiózne a veľkolepo, dodnes sa každý musí pozrieť na tú scénu, ako to vyzeralo. Potom som začal čítať knihu. Ale v polovici som si povedal – napísal ju Victor Hugo. Keď mám ísť niečo robiť a už poznám kostru, skúsim si napísať vlastný scenár.“

Takže si knihu ani nedočítal? Nie je ti to pri scenári niekde vytýkané?
"Do dnešného dňa nemám knihu dočítanú, ale pochopil som podstatu. Scenár som posunul skúsenejším hercom, ľuďom, ktorí už majú niečo za sebou. Napríklad tam máme Lindu Zemánkovú, ktorá už má odohratých vyše sto inscenácií. Keď si prečítala scenár, povedala, že ide s nami do toho už len z toho dôvodou, že vidí, že je tam potenciál. A čuduje sa, že na to koľko mám rokov, som dokázal napísať tak archaický scenár.

Pozrel som na ňu, poriadne som ani nevedel čo slovo archaický znamená. Ako čašník som ho nepoužíval.

Upevnilo ma to v tom, že to má zmysel. Spravili sme kasting, v júli sme začali, deväť mesiacov na tom makáme. Je to zaujímavé."

A tým, že napíšeš scenár a odohráte hru, to pre teba končí? Ako sa to ďalej vyvíja?
„Na jeseň mi prišla ponuka. Ľudia, ktorí boli na mojej Vianočnej kolede, chceli môj scenár a hrať ho v Trenčíne. Mal som teda prvý raz ponuku na posunutie scenára. Teda prvý, ktorý bol odohraný, sa aj chytil.“

Čo taký scenár stojí?
„Povedal som, že keďže je tento prvý, tak symbolicky chcem dva lístky. Mamina bola zhrozená, panebože Michal, ty predávaš scenáre za dva lístky! Ako chceš byť úspešný? No ja som vedel, že najprv musím dávať, až potom môžem dostávať. Tak som bol naučený. Vedel som, že hru nebudú mať marketingovo nejako potiahnutú, že to chcú odohrať ako obyčajné decká, ale chcel som im pomôcť. Boli na to veľmi dobré ohlasy, tak som rád.“

Čaká podobný príbeh aj druhý scenár?
„Už teraz mám ponuky aj na odkúpenie scenáru Chrámu matky Božej. Teší ma na tom, že to ešte nik ani nevidel, ale už mám ponuky. Máme dve konferencie, na ktorých máme vystupovať. Je to zaujímavé, aj celé plánovanie toho muzikálu, ktorý bude ešte cestovať po Slovensku. Výnimočne to budú divadlá, aby si to udržalo tú grandióznosť diela. Má to ísť na súťaže, za ten rok by teda mal ukázať svoju silu.“

Ako to vyzerá s lístkami, ešte sa dajú kúpiť?
"Za dva dni sme mali vypredanú polovicu sály.

Pani na pokladni bola šokovaná, že čo je to za hru, keď sa tak rýchlo predáva. Chodili jej tam ľudia kupovať po desať-dvadsať lístkov naraz.

Veľmi rýchlo sa dopredala aj druhá polovica, posledných pár lístkov šlo do súťaží. Do Divadla Jána Palárika nemáme teda voľné už nič."

Foto: archív Michala Ostrožlíka