Sto dní šťastia: Zaujímavým projektom Michal (22) rozdáva radosť

Michal Ostrožlík (22) je na pohľad úplne obyčajným človekom. Má rodinu, kamarátov, prácu aj svoje záľuby. Každý, kto ale tohto mladého chalana pozná, vám potvrdí, že Michal je v istom zmysle výnimočný. Napriek mladému veku má skúsenosti s réžiou vlastného predstavenia i scenármi. A na svojom facebooku púta pozornosť zaujímavým projektom „100 dní šťastia“.

Prečo si sa rozhodol spraviť tento projekt?
„Snažil som sa hľadať nejakú podstatu šťastia, života ako takého a vyrovnanosti duše. Nie všetko je o peniazoch, materiálnom, veľa ľudí tomu nerozumie. Niekto napríklad nechápe, že idem robiť animátora na tábor – a idem to robiť zadarmo. Dávam tam vlastne sám seba, ale vracia sa mi veľa energie. Zažil som v živote veľa dní, kedy som sa pre niečo trápil. Uvedomil som si, že nechcem ďalej prežívať nešťastné dni a chvíle.“

Čo ťa k takejto ceste, tomuto projektu, inšpirovalo?
"Inšpiroval ma príbeh chlapca z filmu Pošli to ďalej, ktorý chcel vytvoriť dokonalý svet.

Nepodarí sa to na celom svete, ale môžeme vytvoriť svoj vlastný dokonalý svet. Inšpirovalo ma to k tomu, aby som každý deň, aj keď budem smutný, našiel svoje šťastie. A posuniem ho ďalej.

Nedávno som mal šesťdesiaty deň, a uvedomil som si, že je to už súčasťou mňa. Na začiatku, prvých dvadsať alebo tridsať dní, bolo veľmi ťažkých. Musel som sa k tomu nejako „dokopať“. Teraz už to vnímam inak, spoznávam aj maličké radosti. Naučili ma to deti z OZ Iskierka na spomínaných táboroch, kde som pochopil, že problémy nás, „obyčajných“ ľudí, sú v porovnaní s tým, čo prežívajú oni, úplne zanedbateľné. Cítim sa medzi nimi úplne inak. Prečítal som niekoľko motivačných kníh a keď mi bolo ťažko, vytiahol som si nejakú a zase sa namotivoval. Podstatu toho som začal robiť v projekte 100 dní šťastia. Chcel som vytvoriť nejakú koláž, budem ju môcť mať vždy pri sebe, napríklad v telefóne na tapete. Kedykoľvek si ju vytiahnuť a uvedomiť si, že po sto dní som to šťastie našiel. A pomohol iným ľuďom."

Čakal si taký veľký záujem a ohlasy?
„Pôvodne to mala byť čisto súkromná vec, potom som ale zistil, že ľuďom to šťastie chýba. Začalo sa mi ozývať veľa ľudí, sledujú tento projekt. Stáva sa mi, že viac "lajkov“ mám od cudzích ľudí – ktorých nemám medzi svojimi priateľmi. Mal som aj ťažké obdobia, a vtedy mi pomohli práve ľudia na facebooku. Videl som, že to veľa ľudí sleduje, komentuje, pridáva sa a inšpiruje ma ďalej. Napríklad už mám aj ohlasy na to, aby som napísal motivačnú knihu. Zatiaľ to nebudem riešiť, v prvom rade sa sústredím na to, aby som si dokončil svojich sto dní. Z niečoho, čo malo začať a skončiť u mňa, sa stalo niečo, čo „ide ďalej“."

Začal si s projektom, aby si bol šťastnejší. Funguje to?
"Odkedy som s tým začal, naozaj sa cítim byť šťastnejší, naplnenejší. Samozrejme, že to neprišlo hneď. Ale keď si teraz nejaké negatívum všimnem, rýchlo mi ho nahradí moment šťastia. Ako mi raz aj povedala Adela Banášová – prijmi veci tak, ako sú, lebo len tak sa s nimi zmieriš a rozhodneš ako ďalej. Samozrejme, že človek zažije aj straty, ale nesmú ho poznamenať tak, že „ostane dole“. Netreba preto strácať hlavu.

Niekto môže mať život „hore – dole“, ale mne vďaka tomuto projektu tie momenty, kedy som hore, vyrovnávajú chvíle, kedy som dole. Týchto sto dní je pre mňa jedna dlhá rovná cesta, pri ktorej stretávam veľa ľudí, ktorí mi veľa dávajú. A ja sa to snažím posúvať ďalej."

Hovoril si o ťažkých obdobiach, znamená to, že boli dni, kedy si šťastie nenašiel? Čo by si poradil ľuďom, ktorí s tým tiež chcú začať, ale boja sa práve takýchto dní?
„O niečo ťažšie sa na to zvyká, ale už je to súčasť mňa. Je ťažké začať, prvý týždeň je len o pochopení. Niektorí ľudia ani nevedia nájsť ten pocit šťastia. On tam je, len ho nevedia nájsť. Aj mne sa stalo, že prišiel až koniec dňa a nevedel som nájsť nič, čo by ma tak potešilo. Ale potom som si uvedomil – veď ja som sa ráno zobudil. Mám ešte pri sebe svoju mamu, rodinu. Je veľa "banálnych“ vecí, za ktoré som rád a ktoré ma robia šťastným."

Máš niektoré dni v projekte vopred naplánované?
„Ešte mi ostáva veľa vecí, ktoré chcem v rámci neho stihnúť, napríklad chcem navštíviť Dom seniorov. Ja už nemám starých rodičov. Chcem navštíviť týchto ľudí, lebo viem, že majú strašne veľa skúseností. Inšpiruje ma to, tak ako ďalšie veci. Napríklad, mne zomrel brat. Vždy, keď idem na cintorín, uvedomím si, že tam leží veľa ľudí, ktorí nestihli realizovať svoje sny. Možno aj preto, že sa to za ich obdobia nedalo, alebo sa báli. Teraz je iná doba, hocičo chceme, všetko sa dá. Niekto si môže povedať „ale ja som chudobný“. Ale to je len status, ktorý sa dá zmeniť. Nesmieme žiť v myšlienke materiálneho sveta, peniaze si do hrobu nevezmeme. Peniaze boli, sú a budú. Treba byť ale vždy človekom. A byť šťastný.“

Vieš teda byť šťastný bez peňazí?
„Aj muzikál, na ktorom pracujeme, vznikal tak, že sa nikto nepozeral na peniaze. Všetci tam pracujú bez nároku na honorár. Väčšinou v divadle medzi hercami je určitá závisť, vzájomne sa podkopávajú – to u nás neexistuje. Pracujeme v pohode, trochu nacvičíme, dáme si prestávku, kávu, povieme si aký sme mali deň. Vieme o sebe všetci všetko, vieme aké sme povahy, rešpektujeme sa. A sme jedna veľká rodina. Linda Zemánková mi povedala, že máme tak dobrú atmosféru a vytvorili sme tak dobré dielo, že je presvedčená, že ľudia, ktorí prídu na premiéru, budú mať exkluzívny divadelný zážitok.“

Viac o muzikáli, pre ktorý Michal napísal zaujímavý scenár, si budete môcť prečítať v druhej časti rozhovoru.

Foto: 100 dní šťastia, archív Michala Ostrožlíka