Rodená Trnavčanka, ktorá má nevšedné povolanie: Rozhovor s ilustrátorkou Simonou

Zdroj: Archív Simona Čechová

Rodáčka z Trnavy si už ako dieťa značila svoje kresby podpisom „Simona Čechová, ilustrátorka“. V jej detských očiach však ostávala táto méta asi taká vzdialená ako cesta na Mesiac. Tohto povolania sa dotkla až v dospelosti. Zoznámte sa so Simonou Čechovou, ilustrátorkou, ktorá nezabúda ani na svoje trnavské korene.

Stretnúť ilustrátora na Slovensku, či „za hranicami“ nie je asi taký bežný jav. Ako ste sa dopracovali k tomuto povolaniu? Utiekali ste sa odmalička k farbistým príbehom?

Mám doma taký zakladač, kde mám odložené výkresy zo škôlkarských a školáckych čias, mojím detským neohrabaným písmom (ktoré mi ostalo dodnes) je na ňom napísane „Simona Čechová, ilustrátorka“. Vtedy mi to prišlo veľmi nepredstaviteľné a nedosiahnuteľné. Myslela som si, že ilustrátormi môžu byť len akýsi vyvolení nadľudia, ktorým je toto povolanie niekým pridelené (úsmev). Dnes už viem, že môžete byť čím chcete, ak to naozaj chcete. Na ten zakladač som to napísala asi v rámci nejakej hry, lebo kresleniu som sa vôbec nevenovala až do chvíle, keď si môj profesor reklamného dizajnu všimol, že kreslenie mi celkom ide. Dosť ma ovplyvnil a nasmeroval.

Existuje na Slovensku vôbec škola, ktorá sa venuje ilustrátorstvu? Kam ste museli ísť, aby ste si splnili svoj sen?

Áno, napríklad na VŠVU – Ateliér voľnej grafiky a ilustrácie. Ja som ale ilustráciu neštudovala. Po gymnáziu som odišla do Anglicka, kde som študovala reklamný dizajn na University of Bedfordshire, potom som sa presťahovala do Škótska, kde som si dokončila druhý stupeň v medzinárodnom marketingu na Edinburgh Napier University. Aj keď ma môj profesor prehováral, aby som prestúpila na ilustráciu, nespravila som to, pretože niekde hlboko som mala zakorenené, že kreslením sa uživiť nedá a ak sa tomu raz budem chcieť naozaj venovať, tak to dokážem aj bez školy.

Študovali ste teda v Anglicku a potom ste sa vrátili na Slovensko, začali ste pracovať v jednej veľkej IT firme. Ako ste sa dostali vlastne ku kresleniu?

Môj plán bol skúsiť žiť v nejakej inej krajine a potom sa vrátiť späť domov, čo sa aj stalo. Po niekoľkých rokoch som sa v roku 2011 presťahovala späť domov, kde som ešte dopisovala diplomovku a hľadala si prácu. Mala som skončený marketing a prirodzenú potrebu využiť to čomu rozumiem a čomu som sa posledné roky venovala na univerzite. Hľadala som teda prácu v tejto oblasti. Kreslenie som ešte stále vnímala ako oddych. Teraz sa tomu venujem profesionálne, no stále mám aj svoju druhú prácu na skrátený úväzok. Celkom dobre mi to balansuje život.

Pred pár rokmi ste sa odsťahovali z rodnej Trnavy do Bratislavy. Bolo to pre pracovné aktivity?

Ja aj môj vtedajší priateľ sme si našli prácu v Bratislave a mali sme tam výhodné bývanie, takže to bola jasná voľba. Už som tam ostala, ale stále behám hore dole medzi Bratislavou a Trnavou. V Trnave a okolí mám stále celú rodinu, kopec známych a kamarátov, takže pomerne často sa nájde dôvod prečo tam ísť.

Vráťme sa k vašej tvorbe. Akými vlastnosťami by mal disponovať dobrý ilustrátor?

Dobrý ilustrátor sa musí vyžívať v samote (smiech). Ale nie. Je síce pravda, že presedím dlhé hodiny sama pri výkresoch a počítači (niekedy aj celé víkendy), občas je to deprimujúce, ale keďže chodím doobeda do práce tak poobede som rada za pokoj a plne sa venujem veciam okolo kreslenia v prázdnom byte, pri nejakej príjemnej hudbe.

Budem úprimná. Ešte toľko farbičiek ako máte na pracovnom stole som asi ani nevidela. Zdá sa mi, že najstálejšie miesto majú teplé farby… Najmä rôzne odtiene žltej a oranžovej. Sú vaše obľúbené?

Mám ich veľa, to je pravda. Farbičky mám rada, mám rada ich štruktúru na papieri, takmer vždy nimi začínam kresliť a aj vo finálnej ilustrácii ich nechám plne priznané. Tých žltých je najviac kvôli tomu, že ich najmenej používam (úsmev). Najviac sa míňajú fialové, modré a obyčajné ceruzky. Zelených mám tiež celkom dosť, tie hádam nepoužívam vôbec.

Vo vašich kreslených dielach možno vidieť aj výrazne surreálne ilustrácie. Napr. taká líška s laserovými očami. Ako sa človek dopracuje k takémuto stvárneniu?

Líška s laserovými očami bola súčasť mojej bakalárskej práce. Praktická časť mojej bakalárky bol animovaný videoklip a vizuálna identita českej kapely DVA. Vtedy definovali svoju hudbu ako folklór neexitujúcich národov, od tohto statementu sa odvíjal celý projekt, vytvorila som neexistujúci, trochu surreálny národ.

Bude to asi zniesť ako klišé, ale… čo vás skutočne v tvorbe inšpiruje? Vaša práca je totiž nadčasová a pútavá, určite by vám viacero ľudí chcelo vidieť do hlavy…

Keď mám zadanie od klienta, tak je to jednoduché a zložité zároveň, čo sa inšpirácie týka. Jednoduché preto, lebo ak je zadanie dobre napísané, pekne vás odnaviguje. Už na škole nás učili „from limitation to inspiration“. A ťažšie preto, že prirodzene nemám rada limity. Je to trochu schizofrénia (úsmev). Keď už ale viem, čo idem kresliť, tak nasleduje zadefinovanie výtvarného stvárnenia, kde mi je inšpiráciou bežný život. Je to asi dosť otrepaná odpoveď, ale film, architektúra, hudba, veci čo si pamätám z detstva, čo vidím, počujem na ulici. Som taký pozorovateľ… Veľmi dôležité je tiež sledovať, čo sa v ilustrácii deje aj mimo môjho výkresu. Určite sa neriadim nejakými trendmi, ale sledovať tvorbu, pozerať práce iných výtvarníkov z celého sveta a dávať si navzájom spätnú väzbu je vždy určite veľmi výživné a nápomocné.

Vaše diela sú jemné vďaka výberu farieb, či samotnému tieňovaniu. Ale zároveň silné vďaka pohybovému a mimickému stvárneniu ľudských, či zvieracích postáv. A potom sú tu aj rôzne zaujímavé krajinky…To musí byť „prplačka“. Nebolia vás po práci prsty, či ruky?

Keby len prsty a ruky, (úsmev) mám problémy s chrbticou s čím súvisia aj dosť nepríjemné bolesti hlavy. Dlho nevydržím sedieť pekne vzpriamene a tak sa väčšinou všelijako hrbím. Dve sedavé zamestnania nie sú asi ten najzdravší životný štýl, snažím sa aj trochu hýbať, no priznám sa, že to moc nepreháňam (úsmev).

Ako je časovo náročné „vykresliť“ príbeh, povedzme na jeden hárok papiera?

Samotné kreslenie je asi tá najpohodovejšia časť. To už viem čo to bude, už to treba len spraviť. Najviac času mi trvá tá príprava, kým naštudujem tému, vymyslím koncept… To vždy najviac stresujem, lebo čas ubieha a nie vždy je ho toľko, koľko by som chcela. No keď už mám v hlave predstavu a na papieri skicu, tak takú A4 viem mať hotovú za jeden deň. Ale to veľmi záleží od projektu a nálady, niekedy sa s tým trápim aj tri dni. Potom si tiež rada nechávam deň na „vykvasenie“, vrátim sa k tomu a robím zmeny, úpravy… Takýto luxus si však málokedy môžem dovoliť.

Vaša tvorba asi nespočíva len v myšlienkovom procese a následnej papierovej realizácií …

Pracujem všelijako. Niekedy čisto analógovo, niekedy čisto digitálne, najčastejšie je to kombinácia. Aj keď kreslím len na výkres, vždy to musí nakoniec prejsť aj cez počítač. Klientovi sa vždy odovzdáva digitálna podoba diela, čiže minimálne musím ilustráciu vyčistiť, vyvážiť farby a pohrať sa s kontrastom. Mne je tá farbička veľmi prirodzená a takmer vždy začnem kresliť na papier, v ďalšej fáze procesu s tým pracujem v počítači, kde sa hrám s kompozíciou, dotváram ilustráciu digitálne a tak vzniká akoby taká koláž. Keď si to však charakter projektu vyžaduje, pracujem čisto digitálne.

Podľa výberu tém a stvárneniu sa domnievam, že sa vám páči úplne iný svet. Rada snívate?

Občas sa prichytím, že mi v hlave ide akoby taký krátkometrážny film, ktorý sa spustil na základe nejakého vonkajšieho vnemu. Neviem či je to snívanie, skôr by som povedala, že rada premýšľam. A to je to. Ilustrácia dáva človeku možnosť vytvoriť niečo, čo inak neexistuje. A to je na tom to najlepšie. Nie sú tu žiadne pravidlá. Nie sú predpísané žiadne postupy, neexistuje žiadna jedna správna odpoveď na zadanie, žiaden jeden správny výsledok. Je na vás ako k veci pristúpite, ako ju stvárnite, čo vytvoríte. Ak si to viete pred klientom obhájiť, máte vyhrané.

Okrem ilustrácií sa podieľate aj na texte. Detská vymaľovávanka „Piknik“ s podtitulom „omaľovávanka s nálepkami“ nebola teda len vaším výtvarným dielkom… Rozmýšľate, možno povedzme, že v ďalekej budúcnosti, by ste sa mohli venovať aj aktívnemu písaniu detských textov?

Piknik bol na objednávku, klient nebol rozhodnutý, čo chce, či knižku, či omaľovánku, tak sme sa dohodli, že to bude oboje a ja som to mala celé vymyslieť, napísať aj nakresliť. Vymyslela som teda krátky príbeh na tému očí (klient bola očná klinika) o slabozrakom jazvecovi. Obrázky sú celostranové a text je len sprievodný, určený skôr na dovysvetlenie príbehu, nie je nosný. Bola to zaujímavá skúsenosť, no myslím že kreslenie mi ide lepšie ako písanie. Mám v hlave pár nápadov na autorské obrázkové knižky, ale viete, ako to je – obuvníkove deti chodia bosé a tak je to aj so mnou, nemám čas na svoje projekty (úsmev).

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Trnavy a okolia

Foto: Archív Simona Čechová