Júlia Vargová Rôzne

Tomáš Farkaš v ROZHOVORE: Žijeme v zlatej dobe audia

Jeho workshopy sú určené ľuďom, ktorí sa chcú o zvuku dozvedieť to, čo sa bežne nespomína. Tomáš zvuk vníma neštandardne, skrátka inak.

Ilustračný obrázok k článku Tomáš Farkaš v ROZHOVORE: Žijeme v zlatej dobe audia
5
Galéria
Foto: Timea Levai Majin / Zdroj: Malý Berlín

Tomáš je v Trnave známy najmä pre workshopy v Malom Berlíne – O zvuku inak. Hovorí na nich o zvukovej tvorbe a dokazuje, že so zvukom sa dá pracovať inak než štandardnými zaužívanými spôsobmi. Vo voľnom čase sa venuje výtvarnej fotografii a tvorbe elektronickej hudby, pod menom Cloudsform aj vlastnú hudbu vydáva.

Tomáš Farkaš je absolventom trnavskej Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Od roku 2008 pôsobí na svojej alma mater ako odborný asistent. Po odbornej stránke sa venuje hudbe ako komunikačnému nástroju vo filme, jej funkciám a efektom na divákov, vyučuje praktické predmety zamerané na zvuk v audio či audiovizuálnych dielach a v poslednej dobe je zameraný hlavne na herný „sound design“.

Porozprávali sme sa s ním o zvuku v jeho živote, filmoch, hudbe, workshopoch a o tom, čo všetko sa na nich môžeme dozvedieť o zvuku, „beatoch“ či melódii.

Ako si sa dostal k zvuku?

Keď nad tým premýšľam, moje prvé pokusy vytvoriť čosi vlastné v rámci zvuku sa ťahajú až kamsi na základnú školu, kedy som sa prvýkrát snažil tvoriť hudbu s hudobnými softvérmi typu Fast Tracker, vtedy ešte ani Windows poriadne nebol. Neskôr na strednej som sa dostal ku svojej prvej elektrickej gitare z bazáru a pokúšal som sa ju nahrať do počítača a ďalej tvoriť. Zvuk z technologic­kej/strihovej/kre­atívnej stránky som ale ešte viac začal vnímať po tom, čo som v druhom ročníku na vysokej začal navštevovať hodiny zvuku s pánom zvukárom Petrom Mojžišom. Ten sa oveľa neskôr stal aj školiteľom mojej dizertačnej práce. V súčasnosti je profesor a vedúci ateliéru zvukovej skladby na VŠMU.

Prečo práve zvuk? Ako vnímaš zvuky okolo seba?

Vždy som bol “auditívny” typ. Dosť možno za to môžu aj moji dvaja starší bratia, ktorí ma už počas základnej školy ovplyvnili hudbou, ktorú počúvali a ktorú som prirodzene počúval s nimi. Veľmi rýchlo som ju sám začal vyhľadávať aktívne, najprv “iba” obyčajnú alternatívu, neskôr oveľa experimentálnejšie kapely.

Čo ti hudba a vnímanie či vytváranie zvukov dáva?

Kto ma pozná vie, že som prakticky už od základnej školy väčšinu času strávil so slúchadlami na ušiach. Hudba a zvuk sú pre mňa vlastne prirodzeným prostredím, potrebou, ktorú si ľudia musia napĺňať podobne, ako pri dýchaní.

Keď som sa naučil zvuky nahrávať, vyrábať a pretvárať do vlastných inštrumentov, bol to iba prirodzený krok ďalej.

Čiže odpoveď na otázku je, že mi to poskytuje možnosť byť sám sebou. Hudba a zvuk je pre mňa zároveň komunikácia so svetom. Často nahrávam zvuky vonku, rozložím mikrofóny alebo nahrávacie zariadenie, zapojím slúchadlá a doslovne sa “kúpem” vo zvukoch prírody – mikrofóny sú totiž veľmi citlivé a človek má zrazu sluch ako pes. Niektorí teoretici dokonca používajú pojem “aurálna kúpeľ”.

Sám aj tvoríš, čo to je za žáner?

Veľmi zjednodušene by sa to dalo označiť za ambient, vo veľkej miere využívam práve svoje vlastné nahrávky.

Na prvé počutie je jasné, že to, čo produkuješ, nebude žiadny mainstream. Nikdy ťa mainstreamová hudobná produkcia ako autora nelákala?

Mainstream vnímam ako prejav demokracie v hudobnom priemysle. Nie vždy to, čo je najviac masovo rozšírené, musí byť zároveň dobré. :) Každopádne, je veľmi ťažké uvažovať nad tým, čo je vlastne mainstream, čo je vlastne pop a čo už je alternatíva – hudba je podľa mňa najsubjektívnejším typom umenia. Mainstreamovú produkciu rešpektujem, aj keď úprimne, som s týmto typom hudby v minimálnom, takmer žiadnom kontakte, takže mi vlastne už ani toľko nevadí.

Kam chceš aby tvoja tvorba smerovala?

Podstatné je, aby vždy smerovala. Vývoj je dôležitý pre každého, kto niečo tvorí. Stagnácia je čosi, čoho by som sa chcel vyvarovať. V poslednej dobe napríklad na jednej strane pracujem s field recordingom a na druhej zase vyrábam takmer čisté minimalistické beaty. Zároveň sa čoraz viac venujem zvukovému dizajnu pre digitálne hry – keďže som celoživotný hráč hier, je to veľmi napĺňajúca práca.

Ako nazeráš na súčasnú audio tvorbu vo filme?

Technologicky robíme obrovské skoky vpred a veľmi rýchlo. Systémy typu Dolby Atmos dokonale obklopia diváka a spôsobia, že ho režisér – ak chce – hudbou a zvukom bezvýhradne kontroluje. Veľmi negatívne však vnímam obrovské množstvo stereotypov, ktoré sa v kinematografii už roky opakujú, česť výnimkám.

Často ma trápi, že tvorcovia akoby pracovali s formulkou „ak to doteraz fungovalo, bude to fungovať aj naďalej” a nesnažia sa posúvať hranice žánrov.

Ktorý žáner máš po zvukovej stránke najradšej a prečo?

To by bola otázka na samostatný rozhovor. Mám totiž obrovský rozptyl v žánroch, ktoré milujem. Takmer celý život počúvam všetky odnože ambientu, shoegaze, dream pop, ale aj minimalistickú hudbu, mám rád experimentálny nórsky free-jazz, abstraktnú elektroniku, noise, občas si potrpím na extrémnu hudbu, post-metal, psychedéliu, či art-rock, dlhé roky som počúval post-rock. So svojou dcérou a ženou si veľmi často napríklad púšťame zoskupenie Huun-Huur-Tu, hneď na to zase Sonic Youth. Mám slabosť pre ženské hlasy. Niekedy mi najlepšie robí obyčajný folk. Ale nie Nedvědovský.

Čo sa ti na súčasných audio trendoch páči?

Páči sa mi dostupnosť. Človek môže dnes robiť takmer čokoľvek, čo kedysi pred rokmi bolo striktnou doménou super-drahých štúdií. Ak to skombinujeme s tým, že väčšinu vecí si dnes človek dokáže zadovážiť zadarmo (a tým nemyslím nelegálne sťahovanie), resp. za veľmi malé peniaze, skutočne možno hovoriť o zlatej dobe audia.

Čo by naopak podľa teba mohlo zmiznúť?

Niekedy mi vadí, a to sa netýka len audia, že sa zrazu akoby vyrojilo nekonečné množstvo “odborníkov”, ktorí majú kľúč na všetko, všetko vedia najlepšie a s minimálnymi skúsenosťami okamžite idú otvárať semináre, píšu knihy, podávajú návody a je ich plný Facebook a internet. Inými slovami, veľa slobody a možností znamená bohužiaľ nutne aj veľa balastu.

A čo hudba? Čo sa ti páči v hudbe?

Páči sa mi, že sa svet zmenšil a že tú trochu inú hudbu vníma oveľa viac ľudí, ako kedysi. Páči sa mi, že človek môže tvoriť kvalitný zvuk doma vo svojej izbe a ešte v ten večer môže dostať feedback z opačného konca Zeme.

Páči sa mi, že stále existujú tvorcovia hudby, ktorí hranice absolútne nevnímajú, búrajú žánrové klišé a neboja sa byť emotívni.

A zároveň sa mi páči, že v poslednej dobe sa čoraz viac umelcov akoby zbavilo strachu – napríklad pomocou textov – dotýkať sa významných politických či sociálnych problémov, často veľmi konkrétne. Na metafory už je možno aj neskoro.

Ako nazeráš na súčasnú hudobnú produkciu, svetovú aj a tú Slovenskú?

Vo svete sa toho tvorí neskutočne veľa dobrého. Na Slovensku mi vždy tak trochu vadilo, že je jednak neskutočne konzervatívne a všetko čo i len trochu iné sa tu považuje automaticky za divné. Zároveň sa sem všetko dostáva vždy oneskorene, človek má potom trochu problém nebyť snob, keď to, čo je moderné na Slovensku teraz on mal v slúchadlách na strednej. Nechcem byť ale iba kritický. Viem, že tu existuje dosť veľa zoskupení, ktoré naše hranice, čo sa týka hudobnej produkcie, hravo prekračujú, aj inštrumentálne, aj obsahovo. Už len medzi študentami som mal doteraz množstvo takých, ktorí robili výborné veci doma na kolene. Ale primitívny slovenský melodický pop-rock by som asi zakázal.

Ako si sa dostal „spoza katedry“ do Malého Berlína, kde v súčasnosti prebiehajú tvoje workshopy? Čí to bol nápad?

Ono to v podstate od seba nemá ďaleko, tým, že dlhé roky učím, sú workshopy vlastne iba prirodzeným rozšírením mojej činnosti. Zásluhu ale má na tom hlavne moj dobrý kamarát a riaditeľ Malého Berlína Michal Klembara, ktorého som spoznal počas vysokej školy. Oslovil ma a ja som prijal.

Tvoje workshopy nesú titul O zvuku inak. Aké know-how na nich ponúkaš?

Na týchto workshopoch sa snažím zjednodušene posúvať moje skúsenosti ďalej. Ukazujem ľuďom, že je dnes veľmi jednoduché zaobstarať si softvér na prácu so zvukom, zvukové knižnice, nástroje či efekty. Mojim primárnym cieľom je ľudí inšpirovať k tvorbe, k práci so zvukom, začať svet vo všeobecnosti trochu viac vnímať ušami.

Ľudia sú zvukom tak obklopení, že ho vnímať úplne prestali, je to pre nás samozrejmosť, čo je prirodzené.

Je to však čosi, čo kedysi dávno, pred stovkami tisíc rokov, začalo písať vlastnú históriu, začalo spájať nervové prepojenia v našich mozgoch, urobilo z nás to, čo sme teraz. Rytmus, melódia, pohyb. Taký je celý svet.

Na workshopoch sa zameriavaš na netypické nazeranie na zvuk. Ako vnímaš napríklad hlas okolo nás?

Mnoho ľudí si to neuvedomuje, ale hlas je jeden z najväčších nositeľov v našej kultúre. Nevnímam ho iba ako sústavu slov a významov, spájajúcu sa do reči. Je to pre mňa materiál, ktorý spolu s významom nesie a formuje aj emóciu, odtiene, farbu, štruktúru. Okrem toho, človek je tvor vokocentrický, to znamená, že naše uši sa počas tisícročí evolúcie vyvinuli tak, aby sme ľudský hlas vo všetkom tom hluku a chaose vždy vnímali ako prvý a najvýraznejší zvuk. Nehovoriac o neskutočnom prepojení napríklad s našimi deťmi. Hlas mojej dcéry by som začul aj za meter hrubou stenou. A spev, to je zase úplne iná estetická kategória.

Čo všetko je beat?

Každý rytmus, ktorý naše myšlienky pohne vpred. Srdce, vŕzgajúci strom, kvapkanie dažďovej vody, štekot psov v noci.

Čo všetko je melódia?

Každý tón alebo akord, ktorý sa cez naše uši okamžite dotkne nášho vnútra. Môže to byť gitara, ale takisto vietor, ktorý naráža na rozostavané duté trúbky lešenia.

A čo na workshopoch prezrádzaš o dizajne zvukových efektov?

Keď človek venuje väčšiu pozornosť tomu, aké zvuky veci okolo neho vydávajú, zistí veľmi rýchlo, že zvukový dizajnér je občas ako človek, skladajúci puzzle. Ibaže s tým rozdielom, že jednotlivé kúsky skladačky (zvuky) nemajú iba jeden správny uhol, pod ktorým “zaklapnú”. Tvoriť zvukové efekty je ako maľovať obraz. Farby sú zvuky, štetce sú zvukové softvéry, efekty a mikrofóny. Dôležité je taktiež pochopiť, že ľudský mozog je neskutočne jednoduché oklamať.

Možno by ste sa čudovali, keby zistíte, koľkokrát ste namiesto zvuku dažďa vo filme v skutočnosti počuli zvuk pražiacej sa slaniny.

Baví aj študentov neštandardný prístup k zvuku, aký prezentuješ na svojich workshopoch?

Istú časť to určite baví, ale vždy sa klasicky nájdu aj takí, ktorých by nebavilo nič už len tak z princípu. :) Aj toto je veľmi subjektívne, ku študentom a vlastne k nikomu nepristupujem autoritatívne, čiže keď vidím záujem z opačnej strany, vychádzam v ústrety a ponúkam všetko, čo dokážem dať – ak vidím nezáujem, hľadám spôsob, ako si k ľuďom nájsť inú cestu, hoci to je občas veľkou obkľukou.

Ako vyzerajú tvoje prednášky?

Na začiatku sa vždy snažím študentov spoznať, nie len ich úroveň vzdelania či praktických skúseností, ale hlavne spoznať, kto vlastne sú, aké majú záľuby. Takmer ku každému ročníku a skupine pristupujem inak, snažím sa vždy prispôsobiť ich potrebám, skúsenostiam. Niekedy je celý rok o tom, že sa snažím k nejakej skupine dostať, aby som zistil, akým spôsobom ich vlastne zaujať a motivovať. Niekedy to zase automaticky zaklapne a so študentami spoločne tvoríme, vymýšľame, nahrávame, dokonca tvoríme spoločné tracky. Myslím si, že sylaby sú v rámci predmetov, aké učím ja často zbytočné. Dôležité je vytvoriť v študentoch túžbu tvoriť, robiť niečo nové, motivovať ich, hýbať ich vpred. Tento pohyb je totiž potom vzájomný. Mimochodom, moja 5-ročná dcéra už teraz neskutočne intenzívne vníma zvuky okolo seba a často mi navrhuje, aby sme si to či ono nahrali a že z toho potom urobíme beat. Málo vecí ma napĺňa viac, ako takéto momenty.

Tomáš Farkaš v ROZHOVORE: Žijeme v zlatej dobe audia
5
Galéria
Foto: Timea Levai Majin / Zdroj: Malý Berlín
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM