Z radnice do knižnice po viac ako dvoch desaťročiach: ROZHOVOR s Pavlom Tomašovičom

Hovorca Trnavy Pavol Tomašovič vo svojej doterajšej funkcii končí. Na radnici strávil šesť volebných období a počas svojho pôsobenia „vystriedal“ troch primátorov. Na post hovorcu sa dostal ako tridsaťtriročný, v roku 1997, keď sa uvoľnilo miesto po Patrikovi Hermanovi. V tých časoch boli Novinky z radnice len dvojstranovým plátkom a rozsah práce vzhľadom k vtedajšej technologickej úrovni oveľa menší a jednoduchší. Pavol Tomašovič bude od augusta riaditeľom Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. O jej smerovaní má jasnú víziu.

Boli ste zžitý s dianím v Trnave aj pred nástupom na pozíciu hovorcu?

„Tým, že som bol Trnavčan, ma dianie v meste zaujímalo. V deväťdesiatych rokoch som písal a publikoval rôzne texty. Ako to býva, v určitom čase a priestore dôjde k zosúladeniu viacerých vecí a človek sa rozhodne. Mne sa dnes ukazuje, že to rozhodnutie bolo správne.“

Kto bol v tom čase primátor? Koľkých ste „vystriedali“?

„Vtedy bol primátorom Štefan Bošnák. Hovorcom som bol šesť volebných období pričom každé z nich malo určitú paradigmu, iné výzvy a predpoklady. V tom bola tá práca zaujímavá. Možno sa zdá, že dvadsaťtri rokov to bolo o tom istom, no práve dnes sa dá posúdiť, že mi práca prinášala každý týždeň nové a nové výzvy. To čo ma na nej zaujímalo, bola potreba komunikácie nielen v rámci mesta, no aj s občanmi.“

„Hovorca mesta by mal byť na strane občana. Je dôležité, aby kdekoľvek kde dochádza ku komunikačnému toku, panovala určitá dôvera.“

Takže ste svoje povolanie vnímali ako prácu pre ľudí?

„Pre ľudí a pre mesto. Volení predstavitelia, či už je to prezident, premiér, alebo primátor, vo svojej podstate ako fyzické osoby hovorcov nepotrebujú. Hovorcu potrebuje inštitúcia, ktorá je vo verejnom záujme, pracuje s prostriedkami verejnosti, má viacero odborov, pracovníkov a rovín. Inštitúcia potrebuje zjednotiť svoje výstupy a vysvetliť ľuďom, kam smerujú napríklad finančné prostriedky.“

No predsa len musíte byť s primátorom v úzkom kontakte, aby ste vedeli o všetkom, čo sa deje.

„Iste. Samozrejme platí to, že inštitúcia je v konečnom dôsledku niekým riadená. Aj mestský úrad je len výkonným orgánom mestského zastupiteľstva, plní funkcie, o ktorých poslanci rozhodnú. Kontakt s primátormi bol určite dôležitý, tak isto ako kontakt s jednotlivými vedúcimi odborov aj so zamestnancami mesta. Na budovanie dôvery voči inštitúcii som potreboval názory konkrétnych pracovníkov, nie len konečné rozhodnutie. Dôležité je, aby informácia o určitej aktivite priniesla širšie spektrum, nie len informáciu, čo sa ide robiť, ale aj dôvody.“

Vystriedali ste viacerých primátorov? Máte nejakého obľúbeného?

„Pri práci s každým primátorom som sa učil. Každý človek má inú perspektívu, iné videnie sveta. To čo mi dnes trochu vadí, je, že ľudia po voľbách prepadajú akejsi skepse. Ja som demokrat a zastávam názor, že to, čo si zvolíme, by sme mali rešpektovať. Snažím sa hľadať spôsob, ako nájsť komunikáciu.“

„Každý primátor bol vyjadrením paradigmy danej doby. Napríklad v prvých rokoch po roku 1989 som vnímal apel na budovanie bytov i infraštruktúry.“

Ako sa počas rokov menila vaša náplň práce?

„Na začiatku som na to bol sám, neskôr pribudol pracovník na dohodu. Vďačný som najmä za rozhodnutie vymeniť komunikačný plátok Novinky z radnice za časopisecký formát. Predstavitelia mesta mi z neho dovolili spraviť apolitický časopis. Permanentne som bol v kontakte s novinármi, pričom v Trnave bolo už vtedy viacero redakcií. Komunikáciu cez médiá mali občania dostatočnú, skôr som chcel ponúknuť občanom to, čo bežne médiá kvôli svojmu zameraniu neponúkajú. Budovanie vzťahu k mestu…“

„Začínal som v ére faxu. Nebol internet, ani mobily. Nástupom všetkých technológií, internetu či vybudovaním vlastnej stránky sa objem práce postupne zväčšoval. Dostal som akumulovanú funkciu vedúceho kancelárie primátora, ktorú som robil pätnásť rokov. Na redaktorské práce bol prijatý ďalší človek… Počet ľudí sa postupne zvyšoval, dnes máme na komunikačnom odbore v rámci akumulovaných funkcií asi päť pracovníkov.“

Ako by ste zhodnotili napredovanie mesta počas vášho pôsobenia? Ako sa mesto menilo?

„Mesto rozhodne ide vpred. Platí, že príbeh mesta je úspešný. Samozrejme má svoje zakopnutia. Po roku 1989, ale aj nástupom informovanosti vzniklo množstvo snov a s nimi prišla aj nedočkavosť. Porovnávali sme sa s rakúskymi mestami, pretože sme do nich konečne mohli chodiť, a videli sme, že čosi je inak. Tam však išlo o kontinuálny vývoj a my sme boli netrpezliví. Na začiatku prišlo nadšenie. Mesto sa v prvých rokoch muselo sústrediť na určité priority, pretože nemalo vlastný rozpočet, nemohlo si ho plánovať, bolo viazané na štát. Chvíľu panoval dojem, akoby v Trnave „skapal pes“, predstavitelia však boli zameraní na budovanie.“

„Občania pochopili, že sa musia začať aktivizovať a nemôžu všetko čakať od mesta. Vďaka rozvinutiu občianskych aktivít majú ľudia pocit, akoby mesto ožilo. Samozrejme platí to, že kde sa pracuje, sú aj chyby. Každá doba sústredí sily na vybrané artikle.“

„Nedá sa všetko spraviť hneď a naraz, kvôli čomu je vždy zopár občanov nespokojných.“

„Život treba brať taký, aký je a rozvíjať ho. Bol by som nerád, ak by na úrovni mesta či spoločnosti prevládli pesimizmus a negativita. V tom je zmysel demokracie, každé štyri roky môžeme rozhodnúť. Rozhodnutie by sme mali rešpektovať a dať šancu tým, ktorých sme si zvolili.“

Vaše kroky smerujú z radnice do knižnice. Máte konkrétnu predstavu, kam by mala knižnica smerovať?

„Rozhodne by som chcel, aby bola knižnica živým organizmom, aby sa jej záhrada stala letnou čitárňou… Knižnica Juraja Fándlyho stojí na začiatku pešej zóny, v centre je Divadlo Jána Palárika a na konci Galéria Jána Koniarka. Tu vzniká jedna perfektná pomyselná kultúrna cesta, na ktorej je kultúra cítiť na každom kroku. Sú to inštitúcie ktoré spája fenomén slova.“

„Slovo spája, no nemôže obsiahnuť všetko, čím vytvára miesto pre obrazovú i hudobnú produkciu.“

„Mojou "kacírskou“ myšlienkou je naučiť ľudí čítať. Deti sa dnes stretávajú skôr s mobilmi než s knihami. Pre mňa je výzvou, aby knižnica naučila ľudí čítať nielen z kníh, ale aj informácie z médií. Naučiť sa čítať svet. Mojou víziou je v rámci aktivít knižnice prepojiť literatúru a knihy so schopnosťou čítať a porozumieť."

„Knižnica uchováva to, čo obstálo. Na internete sme konfrontovaní tým, že sa pre niečo nadchneme, a o týždeň si ani nespomenieme, čo to bolo. Knižnica a komunity, ktoré tu budú vznikať budú akousi pevnou pôdou pod nohami, kde sa ľudia naučia prirodzene selektovať obohacujúce informácie. To bol aj jeden z mnohých dôvodov, prečo spraviť krok vpred.“

Dá sa povedať, že doteraz ste odovzdávali informácie a teraz chcete ľudí naučiť ako ich prijímať a narábať s nimi?

„Dnes už nie je problém v množstve informácií. V deväťdesiatych rokoch ich bol nedostatok, mesto nemalo inú možnosť, než vyvesiť, že je mestské zastupiteľstvo na úradnej tabuli. Dnes je tých ciest veľa, avšak je problém, či si to niekto prečíta, či to niekoho zaujíma. V tomto je pre mňa knižnica výzvou.“

„Dôležitým impulzom bolo, že ma oslovili zamestnanci knižnice. Obrátili sa na mňa s tým, či by som nešiel do konkurzu, keďže na rôznych aktivitách spolupracujeme už vyše desať rokov. Sú to inštitúcie, ktoré pre občanov vytvárajú to najdôležitejšie „podhubie“.“