Žije pri Trnave a vyrába hračky našich babičiek: Elenine maňušky učarujú aj dnes

Zdroj: Archív Eleny Žemlovej

Elena Žemlová býva v obci Špačince a má naozaj šikovné prsty. Napriek tomu, že túžila vyštudovať módne návrhárstvo, ju život odviedol iným smerom. Zásadný impulz nastal po narodení synčeka, keď za podpory muža začala tvoriť naplno svoje prvé dielka. Zoznámte sa s Elenou Žemlovou, ktorej učaroval svet maňušiek.

Vyrábate ručne šité hračky. Aby som bola presnejšia, roztomilé maňušky doslova od výmyslu sveta. Ako ste sa k tejto neobvyklej aktivite vôbec dostali?

Vždy som bola kreatívna a v minulosti som chcela študovať „módne návrhárstvo“ v Trenčíne. Nakoniec som ale zakotvila na úplne inej škole a po zaradení sa do pracovného kolotoča išli moje sny bokom. Občas som síce niečo vytvorila, no bolo to len v rámci duševnej očisty.

Na konci roku 2013 som ale dala výpoveď vo vtedajšom zamestnaní s tým, že skúsim niečo vlastné. Manžel je sám výtvarník a dosť ma podporoval a stále podporuje vo vlastnej tvorbe. No ani som poriadne nezačala a zistila som, že som tehotná. Nie že by som šiť prestala úplne, ale boli to len občas nejaké drobnosti. Keď mal synček rok, začala som opäť šiť. Najprv nesmelo dekorácie na vianočný stromček, potom „mojkáčikov“ (mäkučká hračka pre bábätko) do postieľky pre najmenších… No a práve pri „mojkáčikoch“ ma napadlo, že by to mohli byť pokojne aj pekné maňušky. Keď som ich zverejnila na sociálnu sieť, niektorí kamaráti sa ma pýtali, či sú to maňušky… Začala som si skicovať návrhy maňušiek a ešte ani nemali finálnu podobu, keď ma oslovil môj bývalý šéf, či by som jeho synovi neušila maňušku, podľa konkrétnej rozprávkovej postavičky a odvtedy šijem prevažne maňušky.

Vraciate sa do dôb našich mám, možno skôr babičiek, keď boli takéto hračky obľúbené. Dnes je svet zahltený rôznymi elektronickými hračkami, ktoré vyľudujú zvukové, vizuálne a iné efekty… prečo sa rodičia podľa vás vracajú opäť k takejto povedzme intímnejšej komunikácií medzi dieťaťom a rodičom?

Myslím si, že generácia dnešných rodičov, častokrát ľudí po tridsiatke s rozbehnutou kariérou a odžitými nielen dňami, ale aj nocami a víkendmi v práci, sa snaží o väčší balans medzi rodinou a kariérou a s tým súvisí aj kvalita prežitého času spoločne s deťmi. Vedome si vytvárajú spoločné zážitky.

Máte pocit, že sa takto Trnavčania akosi vracajú k hrám našich predkov častejšie? Je to podľa vás trend?

Či je to trend ukáže až čas. Každopádne veľa rodičov si uvedomuje, že v jednoduchosti je krása a hry našich predkov sú rokmi overené a keď bavili nás, alebo našich rodičov, keď boli deťmi, nevidím dôvod, prečo by nemali baviť aj naše deti. Len im ich trošku priblížiť a ostatné nechať na detskej fantázii.

Ako sa dá čo najefektívnejšie zahrať s takouto maňuškou?

Maňušky môžu byť hračky – na domáce divadielko toho veľa nepotrebujete, stačí plachta natiahnutá na šnúre a už máte kulisu, k tomu oco s mamou s troškou fantázie a o parádu je postarané. Môžete ju použiť aj ako výchovný prostriedok – ja momentálne používam maňušku ako výchovného pomocníka. Občas má naša zajačica viac rešpektu ako ja. Alebo ak je synček mrzutý, zajačica pomôže tiež. No maňušky používajú aj psychológovia, využívajú sa pri arteterapiách a nedávno ma oslovila zákazníčka s tým, že im maňušky odporučila logopédka. Takže maňuška nie je len hračka, ale je to univerzálny nástroj, ktorý pri správnej manipulácii vie rodičom veľmi pomôcť pri výchove a vedení dieťatka.

A čo vraví zajačik vášho syna?

Zajačik rozpráva to, čo ja poviem najprv normálne, ale ak je to bez reakcie, tak nasadím maňušku a poviem to so zmeneným hlasom (úsmev). Alebo ak je mrzutý, tak sa zajačica pýta prečo plačká, pohladká ho, urobíme (ja alebo manžel) s maňuškou niečo zábavné (napr. sa zajačica snaží hodiť „ťažkú“ kocku do vedierka), skrátka niečo o čom vieme, že sa na tom Cypriánko (syn, pozn.red.) momentálne najviac zabáva.

V akom veku by mohli rodičia „siahnuť“ po takýchto hračkách? Je tam istá povedzme hranica?

Čo sa týka tej hranice, priznám sa, že neviem. Náš Cypriánko dostal maňušku, keď mal rok aj pár mesiacov. Najprv s ňou len spinkával, teraz už aj s jej pomocou usmerňujeme. Aj veľa zákazníkov kupuje maňušky práve pre jedno – dvojročné deti.

Líšky, sovy, ovečky, zajace, prasiatka, detské postavičky a iné maňušky sa vytvárajú pod vašimi rukami. To si vyžaduje množstvo farieb, materiálov a detailov. Čo teda používate na výrobu?

Pracujem s textilom, najmä s bavlnou a úpletom. Maňušky sú celé šité a tváričky sú vyšívané a dopĺňané filcovými aplikáciami. Občas používam aj textilné farby.

Videla som, že okrem zvieratiek pod vašimi rukami „vyrástli“ aj nadpozemské postavičky – čert, či ježibaba a podobne. Neboja sa takýchto postavičiek deti?

Rozprávkové postavičky a rozprávkové sety (Červenú Čiapočku, O troch prasiatkach, Perníkovú chalúpku, Dlhého Širokého a Bystrozrakého, Budkáčika a Dubkáčika a na želanie aj Danku a Janku alebo Macka Uška) som robila vyložene na divadielka. Ale ako ste povedali, mala som aj samostatné – vodníka, čerta, ježibabu.. No a práve tieto si vyberali zväčša deti, ktoré mohli mať okolo sedem, osem rokov. Takže asi sa neboja.

Nie je problém materiál na takúto výrobu zháňať na Slovensku?

V dnešnej dobe už nie je problém zohnať na Slovensku kvalitný a pekný materiál, ale občas kupujem aj zo zahraničia.

Ako dlho trvá vyrobiť jednu maňušku?

Prvá maňuška mi trvala 3 dni (smiech). Veľmi záleží na tom, aká je to maňuška, ale v priemere je to približne 2,5 hodiny.

Môžete nám popísať, ako vyzerá samotná výroba?

Keďže maňušky sú autorské, príprava začína už v hlave, kedy si ich vyzualizujem, zhromažďujem fotky zvierat a následne skicujem tak, aby zapadli do „môjho sveta.“ Keď som spokojná, urobím si strih, ktorý väčšinou niekoľkokrát upravujem, kým má maňuška tvar, aký som zamýšľala. Vyrobím prototyp a ak treba ešte ho upravím.

Zhromažďujete fotky zvierat?

Pri zvieratkových maňuškách si prezerám väčšinou najprv fotky, obrázky reálnych zvierat, ktoré si potom prispôsobujem svojmu videniu, aby z toho boli rozprávkové (úsmev), ale napríklad pri mackovi som to nerobila, tam je jasné, ako ma vyzerať, a hlavne ja tie zvieratka nerobím ako kópie živých zvierat, ale vyberiem si detail, alebo skôr vyraz, aký majú a potom pracujem s tým.

Vraví sa, že kreatívni výrobcovia sa občas ťažko lúčia so svojimi výtvormi. Platí to aj o vás?

Jasné (úsmev). Mala som jednu maňušku – vodníka. Za tou nebolo ľúto len mne, ale aj manželovi (smiech). Ale vo všeobecnosti ma pri lúčení sa s maňuškou veľmi teší, že sa moja práca páči až tak, že si ju niekto berie domov, alebo ju berie ako darček. To že si ľudia kupujú odo mňa veci neberiem ako samozrejmosť, veď na Slovensku je toľko ľudí, ktorí robia krásne veci a že sa niekto rozhodne práve pre tú moju, ma nesmierne hreje pri srdiečku.

Aké zvieratká, či postavičky si Trnavčania, či ľudia z Trnavského kraja najviac obľúbili? Čo preferujú najčastejšie pre svoje deti?

Asi najviac sa páčia prasiatka, sovy, žabky a psíci.

Hračky podliehajú akýmsi trendom. Platí to aj pre maňušky?

Nuž, zatiaľ ich nerobím tak dlho, aby som vnímala trendy, avšak napríklad sovičky sú trend naprieč celému spektru handmade a nielen toho. Ale čo sa týka farieb, tak podľa toho, či si vyberá dieťa alebo či vyberá mama, viem zhruba pre čo sa rozhodnú. Maminám sa zavďačím jemnými púdrovými farbami, zatiaľ čo deti „idú“ po tých farebnejších. Pri maňuškách používam prírodné aj umelé materiály. Ako podšívku dávam bavlnu. Predsa len, je v kontakte s kožou najviac.

Pozrite si aj fotoalbum, kde nájdete niekoľko ukážok maňušiek, ktoré boli vytvorené pod rukami šikovnej mladej mamičky Eleny.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Trnavy a okolia

foto: Archív Eleny Žemlovej