Menej známa odnož Spartaka: Červeno-čírnym dámam sa vo futbale darí, ROZHOVOR
Marián Kováčik pracuje ako policajný vyšetrovateľ, v rozhovore nám však prezradil čosi o svojom hobby. Trénuje trnavské futbalistky.
Trnava žije futbalom. Ten je však v Malom Ríme často vnímaný len z jednej stránky. Tisícky priaznivcov sledujú zápasy trnavského A-tímu a fandia mu vo Fortuna lige i v Slovnaft Cup-e.
Nie všetci však vedia, že Trnava má aj šikovné baby, dievčatá, ženy – futbalistky. Nežnejšie pohlavie dokáže na ihrisku skutočne zabrať a spartakovské dámy rôznych vekových kategórií majú na svojom konte hneď niekoľko úspechov.
O futbale v ženskom prevedení, o zápasoch, úspechoch, i o tom, aké to je trénovať skupinu dievčat, ktoré spája láska k športu sme sa porozprávali s trénerom Mariánom Kováčikom.
Ako to v Trnave so ženským futbalom vyzerá? Aké máme družstvá?
„Vyzerá to veľmi dobre. Ženský futbal tu bol už veľmi dávno. Dobré meno mu robil Skloplast Trnava, ktorý sa stal zásluhou týchto dievčat majstrom Československa. Ku koncu ich viedla pani Belková. V roku 2014 prešli pod Spartak Trnava, nakoľko prvoligové kluby mali povinnosť mať aj ženský futbal.“
„Od roku 2014 sa nám do súčasnej doby podarilo vytvoriť niekoľko tímov. Ženy, dorastenky, žiačky – to je áčko aj béčko, mladšie žiačky, prípravka… je ich dosť. Myslím, že toľko tímov máme v klube ako jediní na Slovensku.“
Ako sú na tom kvalitatívne?
„Myslím si, že veľmi dobre. Dievčatá o to majú záujem. Na začiatku sme sa samozrejme borili s počtami dievčat, ale v súčasnej dobe aj dievčatá z iných miest, dedín, alebo z celého Slovenska zisťujú, že v Trnave je veľmi dobrá kvalita.“
„V súčasnej dobe hrajú ženy prvú ligu, kde sa pohybujú v strede tabuľky. Žiačky a dorastenky sú na začiatku tejto sezóny na popredných priečkach svojich líg, ale takisto prvých líg.“
„Pri najmenších dievčatách ide hlavne o ten vývoj, aby hrali futbal a aby ich to bavilo. Sú zaradené do oblastných súťaží Oblastného futbalového zväzu (OBFZ) Trnava a hrajú proti chlapcom, čo je pre nich veľká škola. No a tie úplne najmenšie hrajú turnajovým spôsobom medzi ostatnými tímami, ktoré majú takéto maličké dievčatá.“
Ako je to s fanúšikmi?
„Na dievčenský futbal chodí menej fanúšikov. Väčšinou sú to rodičia, kamaráti, kamarátky, známi… Ale čo musím povedať, klobúk dole pred trnavskými fanúšikmi, o dievčenský futbal sa zaujímajú.“
„Keď sme bojovali so ženami o postup, do Šale ich na rozhodujúci zápas prišlo neskutočne veľa. Medzi prvým a druhým sa určovalo, kto vyhrá druhú ligu a bude sa biť o postup do prvej.“
Bol tam aj kotol?
„Áno. Bol to skôr výnimočný prípad, no myslím si, že keby išlo o majstra, popredné priečky, o titul alebo by sa jednalo o veľké derby, tak tí fanúšikovia určite prídu.“
„Ženský futbal je stále na periférii. Ale videl som ich tu párkrát aj na víkendových zápasoch. Máme tú smolu, že hracie časy sú takmer totožné s „devätnástkou“ aj hlavným tímom A-mužstva.“
„Prostredníctvom sociálnych sietí sa zaujímajú, vyjadrujú nám podporu, držia dievčatám palce. Medzi sebou sa poznáme, je tam dosť podpory.“
Zo slnečného španielskeho pobrežia do trnavskej fabriky: Ako sa tu žije Delii?
A čo podpora priamo od klubu?
„Klub sa samozrejme o dievčatá zaujíma. Spartak Trnava je akadémia, nemajú povinnosť mať ženy. Musí mať dorastenky a žiačky, ale aj napriek tomu klub podporuje ženy, „trinástku“ či „jedenástku“. “
„Podpora je aj z vedenia, zaujímajú sa ako a kde hrajú, pomáhajú nám s hracími plochami, trénermi, tréningovými pomôckami, dopravou… Klub sa snaží v daných kategóriách vytvárať rovnaké podmienky chlapcom aj dievčatám.“
Aj financovaním?
„Áno. Sú to nemalé čiastky. Ale samozrejme nešlo by to bez ďalších sponzorov, rodičov, či samotných dievčat.“
Je za posledné roky vidieť zmena?
„Keby ste nás videli pred piatimi rokmi, mysleli by ste si niečo úplne iné. Poviem príklad: jedna sada dresov, úzky káder… a teraz je tu 102 registrovaných dievčat, oblečené sú od hlavy až po päty, majú k dispozícii autobusy, čo predtým nebývalo.“
„Samozrejme je to aj zmenou vedenia v Spartaku. Veľké poďakovanie patrí pánovi Hýbelovi a pánovi Černému.“
Futbal je skôr vnímaný ako mužský šport. Čo sú futbalistky zač?
„Ja si myslím, že sú to dievčatá, ktoré majú záujem hlavne o šport. Sú to vysoko inteligentné dievčatá, ktoré vedia, že šport napomáha napredovaniu, či už je zdravá výživa, alebo cesta k dobrej postave… sú to rôzne dievčatá, nedá sa to špecifikovať, že by patrili do jednej skupiny.“
Spoločným menovateľom je teda láska k športu?
„Áno. Futbal je všestranný šport, kde používate všetko. Ruky, nohy aj rozum. V iných športoch zamestnávate jednu časť tela. Druhá vec je kolektív. Na ten netreba zabúdať. A ten je v Trnave naozaj skvelý.“
Ktoré družstvo máte na starosti vy?
„Ja trénujem dorastenky WU19-ku a popri tom s koordinátorkou ženského futbalu pani Plesnivou staráme o všetky tímy čo sa týka kontaktov a povinností voči klubu alebo Slovenskému futbalovému zväzu (SFZ).“
Ako ste sa k tomu dostali?
„Predtým som trénoval chlapcov, ročníky 2002 a 2005 no a potom za mnou prišli z vedenia s ponukou trénovať dievčatá. Doslova mi bolo povedané, že mi to sadne. Nemýlili sa.“
„Na začiatku to bolo ťažké. Trénovať dievčatá je niečo úplne iné, než trénovať chlapcov. Zo psychologického hľadiska k nim musíte mať iný postoj, inak sa s nimi rozprávať a brať ich inak. Vyštudoval som sociálnu prácu, zaujíma ma psychológia a pracujem ako vyšetrovateľ na polícii, kde stále prichádzam do styku s ľuďmi.“
Takže trénovanie je vaše hobby?
„Samozrejme. Cez kurzy som si spravil trénerskú licenciu a popritom som navštevoval rôzne semináre a kurzy týkajúce sa futbalu. Človek sa musí stále vzdelávať. A skutočne, je to hobby. Je to láska k športu, k deťom a snaha nejako im pomôcť.“
Je to niekedy s babami na nervy?
„Niekedy sú také situácie, ale mne sa veľmi páči, že s tými dievčatami, ktoré tu máme sa dokážeme porozprávať a rovno si veci vysvetliť.“
„Šport ich vedie k zodpovednosti aj samostatnosti. Starajú sa o svoje veci, príchod na tréning či odchod na zápas je pre nich veľká zodpovednosť. Nesmieme zabúdať, že dievčatá majú svoje školské povinnosti a plnia si ich veľmi dobre.“
Takže treba aj disciplínu. Môže sa na to dať ktokoľvek?
„Budem úprimný. Ak príde pätnásť či šestnásť-ročné dievča, že chce začať s futbalom, tak je to ťažké. Samozrejme aj tu existujú výnimky, aj v našich tímoch. Na tých babách je ale vidieť, že majú neskutočný talent a nejaký šport robili aj predtým.“
„Nezatvárame dvere nikomu. Každej dáme možnosť vyskúšať si to, zaradiť sa do kolektívu a potom sa porozprávame, či to má, alebo nemá význam. Dvere sú otvorené, privítame každého, kto má záujem.“
Foto: ilustračné
