Dvadsaťštyri umelcov, jedna výstava: Zaujímavé podujatie obnovili po ôsmich rokoch
Dvadsaťštyri českých, slovenských a maďarských umelcov a umelkýň vo veku do 35 rokov participuje na medzinárodnej prehliadke mladého umenia Skúter IV.
Výstavu obnovenú po ôsmich rokoch pripravila ho Galéria Jána Koniarka (GJK) v Trnave a kurátor, riaditeľ Vladimír Beskid. Usporiadatelia oživili v rámci podujatia aj udeľovanie Ceny Cyprián, pomenovanú podľa významného slovenského maliara a rodáka z trnavského regiónu Cypriána Majerníka. Výstava trvá od štvrtka do 25. augusta.
V Koppelovej vile vystavujú umelci, ktorí osobitým spôsobom reflektujú súčasný svet – prinášajú celé spektrum prístupov a médií od klasickej maľby, cez fotografiu, objekt, inštaláciu až po digitálny pohyblivý obraz. „Hlavným zámerom je Skútrom vytvoriť periodickú platformu pre prezentáciu súčasného výtvarného jazyka, stimulovať aktuálnu tvorbu mladých a priniesť aj rodovú korektnosť výberu autorov a autoriek,“ uviedla PR manažérka galérie Zuzana Dohnalová.
Doplnila, že GJK od júna používa pre označenie svojho sídla a hlavného výstavného objektu, kde sa aj aktuálna prezentácia koná, pozmenený názov Koppelova vila. „Pristúpili sme k tomu na základe historického kontextu s predošlými majiteľmi, rodinou Koppelovcov a po schválení v Galerijnej rade GJK,“ uviedla.
Popredné miesto na Skútri IV, ako doplnila Dohnalová, zaberajú práce, ktoré nesú sociálno – politické otázky a kritický postoj k súčasnej situácii našej civilizácie.
„Na jednej strane architektonické modely utopického mesta od Andi Schmied, na strane druhej subtílne objekty Ottó Szába, kde obilie vyrastá z položených zbraní. V druhom slede mnohé diela otvárajú aktuálne ekologické otázky a problémy, takými sú video z baníckeho prostredia Prievidza-Nováky skupiny APART, dúbravského dymiace komíny Slovnaftu, stret civilizácie a prírody v štylizovaných krajinách Simony Štulerovej,“ dodala.
Výmenou rolí minorít a majority či metaforicky centra a periférie v nevinnej hre detí sa zaoberá Emília Rigová. Problematika industriálnej kultúry sa zračí v energetických leštených kovových reliéfoch Marcella Németha aj v hrdzavejúcich modeloch boxov od Szába.
Silne sú zastúpené expresívne maliarske tendencie súčasnej figurácie (Marek Číhal, Martin Lukáč, Ákos Ezer, Andrej Dúbravský). Sekunduje im jazyk jednoduchých maliarskych foriem a geometrickej abstrakcie (Argišt Alaverdyan, David Krňanský, Simona Štulerová).
Na výstave sa vyskytujú aj dekonštuktívne prístupy k maľbe (objekty zo zlepených fragmentov plátien Samuela Pauča či prezentácie priemyselne striekanej maľby v „regálovej“ zostave Gábora Kristófa). Niektoré práce sledujú otázky pamäte či odkazov z dejín umenia (mnohoruký Mysliteľ od Lucie Scerankovej, parafrázy na medzivojnovú plastiku a surrealistickú lekciu v betónových sochách Anny Hulačovej či lakonický odkaz Warholovi „Brillo No More“ od G. Kristófa).
Otázky intimity a opustenosti sa objavujú vo fotozátišiach Jána Kekeliho, v temných plátnach s lebkami od Moniky Vrancovej či výpravných pomalých videách Milana Mazúra ml.
Svojskú atmosféru prinášajú interaktívne objekty, ktoré reagujú na prítomnosť či priamy dotyk diváka od Petra Kašpara, ktorý prichádza z amerického prostredia. Osobitnú kapitolu tvoria diela, ktoré vychádzajú z inšpirácií východných kultúr (Audiencia u čínskeho cisára Mareka Číhala, čínske vzory textílií dvojice Gryboś-Zentková, názov videa Milana Mazúra Ócuka z Murakamiho románu či rytecké drevoreliéfy Aishiteru Svetlany Fialovej na základe jej rezidenčného pobytu v Tokiu).
Foto: ilustračné
