Na Katarínke sa ocitol náhodou: Už 25 rokov vracia život ruinám pamiatky, ROZHOVOR

Zdroj: Archív Petra Hercega

Ruiny starobylého Kostola a Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej ho však uchvátili a rozhodol sa využiť ich potenciál. Dnes má za sebou 25 rokov tvrdej driny, ktorá sa však vyplatila.

Aj vďaka nemu a tímu skúsených ľudí i dobrovoľníkov, ktorým nie je osud tejto majestátnej pamiatky ľahostajný, dnes Katarínka vyzerá tak, ako vyzerá. Je obľúbenou turistickou destináciou, dejiskom nevšedných táborov i rôznych podujatí.

Čo vás ku Katarínke priviedlo?

Katarínku organizujem už dvadsiatu piatu sezónu. Bol som pri jej zrode. Ešte v roku 1994 som bol na výlete s priateľmi na Dobrej Vode a v rámci turistiky sme zavítali na pre mňa neznáme miesto. Boli to práve ruiny Katarínky.

Boli vo veľmi zlom stave, rozpadnuté, zarastené. Časť kláštora ani nebolo vidno, bola zarastená tak, že sa tam väčšina náhodných turistov ani nedostala. Povedal som si, že by bolo dobré s tým niečo spraviť a mal som skúsenosti z táborov Stromu života.

Vtedy padlo rozhodnutie spraviť dobrovoľnícke tábory. V tom čase som bol vysokoškolský študent. Spolu s ďalšími kamarátmi, spolužiakmi, sme následne rozbehli v roku 1995 prvé dva turnusy dobrovoľníckych táborov s tým, že to vyskúšame.

Keďže sa to osvedčilo, bol záujem a videli sme, že to má zmysel, tak sme si povedali, že do toho ideme dlhodobejšie, čo dnes znamená už 25 rokov.

Čo všetko sa vám za ten čas podarilo?

Nechcel by som hovoriť len o stavebnej časti, pretože dôležitou súčasťou projektu je práve dobrovoľnícka práca mladých ľudí. Viac než 1 800 dobrovoľní­kov, z ktorých každý tam strávil minimálne dva týždne, je podľa mňa obrovský úspech.

Mladí z celého Slovenska i zo zahraničia sa podieľali na záchrane Katarínky, na obnove a konzervačných prácach. To množstvo dobrovoľníkov, ktorí tu stále sú aj po dvadsiatich piatich rokoch, je obrovským výsledkom.

Chodia tam ľudia od 17 rokov, gro tvoria vysokoškoláci, horná veková hranica nie je stanovená. Je to skôr o tom, či si človek trúfa fungovať v takejto partii mladých ľudí a prežiť dva týždne bez výdobytkov civilizácie. Spacák, karimatka, stan – bez mobilu, bez elektriny.

Takže dobrovoľníci trávia čas v lese, takmer odrezaní od sveta?

Presne tak, na dva týždne dokonca odovzdávajú mobil, prenášajú sa do sedemnásteho storočia a stávajú sa súčasťou toho kláštora. Doobeda pracujú na jeho záchrane, poobede začína spoločenská časť, dobrodružstvá a večer opekačky… program je tam naplnený každý deň.

Taká psychohygiena, nebyť nonstop online…

Určite. A druhá vec je, že stále je dosť mladých ľudí, ktorí sú ochotní pracovať zadarmo. Vzdať sa mobilu a robiť niečo zmysluplné.

Robia niečo, čo by v bežnom živote nerobili, keďže sú to často študenti medicíny, informatiky, čohokoľvek… ktorí s manuálnou prácou neprišli do styku.

A čo pracovné výsledky?

Najväčším úspechom je oprava, verná rekonštrukcia a sprístupnenie tridsať metrov vysokej kostolnej veže, ktorá dnes slúži aj ako vyhliadková veža a mini expozícia, ktorú máme sprístupnenú počas celej letnej sezóny (od konca júna do začiatku septembra) a na jar a na jeseň počas víkendov.

Za jej opravu sme získali cenu Kultúrna pamiatka roka 2017 od Ministerstva kultúry a stali sme sa aj víťazmi hlasovania o Najkrajšiu obnovenú pamiatku roka od Nadácie SPP.

Je tam aj mnoho ďalších úspechov. Či už je to zakonzervovanie všetkých múrov kostola, rekonštrukcie statických porúch, objavenie a následná oprava krypty, ktorú sme tento rok dokončili a budúce leto bude pre návštevníkov sprístupnená.

Je tam aj veľa archeologických objavov. Či už objav barokového oltára so sochami, posunutie histórie Katarínky o tristo rokov dozadu, tým, že sme objavili základy starej gotickej kaplny… dalo by sa dlho rozprávať.

Z akých čias je Katarínka?

Bola založená ako kláštor v roku 1618, čiže v sedemnástom storočí. My sme objavili základy gotickej kaplnky, ktorú na isto vieme datovať do žigmnundovského obdobia okolo roku 1430. To miesto ale pravdepodobne bolo ešte staršie. Pod základmi tejto gotickej kaplnky sme našli ďalšie múry, ktoré sa nám ale presne datovať nepodarilo.

Na čom ste ešte pracovali tento rok?

V krypte to bolo dokončovanie a oprava schodov, príprava, aby mohla byť sprístupnená. Takisto sa pracovalo na ohradovom múre areálu. Opravovalo sa východné krídlo kláštora.

Koľko dobrovoľníkov sa tam tento rok vystriedalo?

Naše štatistiky zatiaľ hovoria, že túto sezónu sa zapojilo asi 320 ľudí. Na dvojtýždňové turnusy či na víkendy.

Aké podujatia si môžeme na Katarínke užiť?

Tento rok sme tradične organizovali viaceré veľké podujatia. Najväčším z nich bol deň otvorených dverí, veľmi úspešná bola aj Noc hradov a zrúcanín a sezónu vždy začíname Bielonedeľnou púťou… všetko toto budeme mať aj budúci rok.

Aké máte ciele do budúcna?

Riešime objekt kláštora. Radi by sme ho najskôr právne vysporiadali, lebo vlastne ani oficiálne neexistuje, je to lesný pozemok. Vysporadúvame to, aby z neho bola stavba a dalo sa s ním robiť viac. Do budúcnosti by sme ho radi opravili a možno tam spravili expozíciu. Máme aj veľa výskumov. Pod zemou je veľa objektov, ktoré čakajú na svoje objavenie.

Bezprostredným cieľom je sprístupnenie opravenej krypty budúci rok. Novú sezónu otvoríme pre návštevníkov s niečím novým.

Čo je podľa vás najzaujímavejšou, alebo vašou najobľúbenejšou časťou Katarínky?

Ťažká otázka. Je to samotný kostol. Z obrázkov ľudia očakávajú menší kostolík a keď tam prídu, je tam monumentálna stavba. Na podlahe je tam tráva a pri pohľade hore uvidíte klenbu, ktorá sa neustále mení. Raz tam svietia hviezdy, raz vidíte modrú oblohu, potom sa tam zas preháňajú oblaky…

Určite aj samotná veža. Vidno z nej okolité Karpaty, priestor pod sebou. Pre mňa osobne aj táborisko, ktoré máme neďaleko, viaže sa k nemu veľa spomienok a zábavy, pripomína stovky dobrovoľníkov.

Všetkým tým, ktorí nás nejakým spôsobom podporujú, či už je to miestna samospráva, obec Dechtice, miestni podporovatelia, a hlavne všetkým dobrovoľníkom, ktorí tam nechali kus práce a svojho času, by som sa chcel poďakovať. Po každom tam zostalo niečo dôležité.