ROZHOVOR s fotografkou Evou Jonisovou: Štyri série, jeden životný príbeh
Do druhého apríla prebieha v Divadle Jána Palárika v Trnave výstava inscenovaného portrétu a sociálneho dokumentu autorky Evy Jonisovej „Ecce Eva“.
Autorská výstava zobrazuje diela mladej talentovanej autorky v rôznych polohách. Série fotografií prezentuje v zopár záberoch, ktoré však pôsobia komplexne. Každá snímka spolu i sama o sebe vypovedá o mnohom, no hlavne o autorke. Kým je, čo cíti, nad čím premýšľa, čo ju trápi a čo dôležité chce fotografiou povedať.
Výstava Ecce Eva zobrazuje Evu ako umelkyňu, osudovú ženu s ohnivými vlasmi, biblickú pokušiteľku, pramatku… Vernisáž prebehla v Divadle Jána Palárika v Trnave, prvý marcový utorok o štvrtej. Boli sme pri tom a autorku výstavy sme vyspovedali v rozhovore.
Účasť na výstave bola vysoká. „Vedela som, že príde rodina, no to, že sa dostaví aj vedenie školy ma skutočne prekvapilo,“ skromne konštatuje Eva Jonisová, ktorá návštevu dekanky FMK UCM Ľudmily Čábyovej a viacerých pedagógov nečakala. Príhovor kurátorky výstavy Petry Cepkovej krásne dolaďoval spev a tóny z gitary Magdalény Tomalovej.
Celá výstava vznikla vďaka Petre Cepkovej a Jozefovi Sedlákovi, ktorí vedú Ateliér komunikácie v médiu fotografie na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. „Ja som vlastne už absolventka, školu som skončila,“ objasňuje Eva Jonisová, autorka výstavy. „Ešte počas štúdia na škole sme mali viacero kolektívnych výstav. Spoločne s ostatnými študentmi,“ dodáva.
Nápad na výstavu neprišiel od Evy samotnej. Vychádza z iniciatívy jej bývalých vyučujúcich. „Ja som sa nikdy necítila ako fotografka hodná výstavy, i keď mi všetci hovoria, aby som bola sebavedomejšia,“ hovorí skromne.
Ponuku na výstavu nečakala. Bola pre ňu prekvapením. „Len mi povedali, že mám spraviť výber fotografií, a budem mať výstavu. Skrátka mi to bolo oznámené,“ s úsmevom spomína Eva. „Vybrali sme viacero sérií, cyklov, ktoré som mala nafotené. Z nich pani Cepková spravila užší výber a napísala kurátorský text,“ vysvetľuje.
Starká na kolenách
Eva mala k foteniu blízko už od mala, no na univerzite sa jej otvorili nové obzory. „Aktívne som začala fotiť asi pred šiestimi rokmi. S malým kompaktom, kvetinky,“ spomína autorka výstavy. Práve vďaka Ateliéru komunikácie v médiu fotografie na svojej alma mater sa dostala k foteniu miest, na ktoré by bežne nezavítala. „Dokumentárny projekt Malý veľký človek vznikal v detskom domove. Fotila som napríklad postihnutého chlapca, ktorý nedokáže ani rozprávať, so svojou vychovávateľkou,“ ozrejmuje Eva.
Na výstave Ecce Eva majú návštevníci možnosť vidieť štyri série fotografií. Popri dokumentárnej sérii z detského domova tu je séria s názvom Krížová cesta, alebo inak Ecce homo. „Z tejto série vychádza aj názov celej výstavy. Ecce homo je biblický pojem znamenajúci ajhľa človek,“ vysvetľuje mladá fotografka. Práve tieto slová vyriekol Pontius Pilát, keď ukázal davu umučeného Krista. Eva Jonisová sériu Krížová cesta fotila so starou mamou.
Fotografia starej mamy pri umývaní rúk evokuje biblický výjav. A nie je jediná. „Celá séria explicitne vyjadruje Krížovú cestu, prostredníctvom starého človeka,“ hovorí. „Pri ďalšej fotografii zo série si osemdesiatročná stará mama kľakla a dala si na seba drevo,“ dodáva.
Napriek na pohľad extrémnym praktikám je Krížová cesta veľmi vkusným, i keď explicitným vyjadrením autorky. Stará mama bola navzdory svojmu veku z tohto nápadu nadšená. „Je mojou najobľúbenejšou modelkou. Keď som prišla zo školy na víkend domov, nedočkavo sa hneď pýtala, či ideme niečo fotiť,“ s úsmevom spomína Eva.
O nič nejde
Ďalšou sériou sú portréty Evy a jej rodinných príslušníkov. Koncept vychádza z jej diplomovej práce Portrét / Mediálna identita človeka. „Zaoberala som sa v nej svojou vizuálnou identitou a svojou podobnosťou s členmi rodiny. Vzájomnú podobu som rozoberala i z hľadiska duševných vlastností,“ konštatuje fotografka.
Posledná séria, Podoby lásky, je taktiež akousi hrou s rodinným fotoalbumom. „Rodičov som nahovorila, aby si takmer po tridsiatich rokoch zopakovali svadobný deň. Snažili sme sa nafotiť rovnaké fotografie s rovnakou kompozíciou,“ ozrejmuje.
Ostatní rodinní príslušníci z fotenia, a hlavne z verejného vystavenia fotografií neboli až takí nadšení, ako babička. „Trvalo mi dlhšie nahovoriť a presvedčiť ich, že to potrebujem. Že vlastne o nič nejde, je to len fotka. Nakoniec súhlasili. Mysleli si, že fotografie ostanú niekde v zásuvke,“ hovorí autorka výstavy Ecce Eva, ktorá rodičov prekvapila ich fotografiami na stenách výstaviska.
Divákov zaujali všetky fotografie, pre Evu osobne je najsilnejšia práve séria Malý veľký človek. „Po príchode do detského domova v Podolínci ma akoby hodili do vody, v ktorej som doposiaľ nevedela plávať. Predtým som nikdy detský domov nenavštívila. Bol to silný zážitok. Za tie tri dni, ktoré sme tam strávili sa na nás deti naviazali. Doteraz sme v kontakte,“ hovorí.
