V spacákoch na letisku: ROZHOVOR o strastiach zboru Cantica nova v Japonsku

Zdroj: Archív Gabriela Kalapoša

Slovenské i zahraničné médiá sledovali príbeh mladých spevákov, ktorí si nechcene predĺžili výjazd do japonského Tokia. Zbor si však užil úžasný výlet plný nevšedných zážitkov.

Nepríjemnosti spôsobené silným tajfúnom Faxai ani zďaleka nepatria k najzaujímavejším zážitkom trnavského spevokolu. Aj vo vypätej situácii sa prejavila ústretovosť z japonskej i slovenskej strany a zboristom bolo do spevu. Cantica veru má na čo spomínať. O výlete do Japonska sme sa porozprávali s dirigentom Gabrielom Kalapošom.

Za akým účelom ste išli do Tokia?

Tento zájazd bol v zbore už dlho sľubovaný. V podstate to bolo mienené ako motivácia. Minulý rok v zime sa mi podarilo nadviazať kontakt vo Viedni na jedného pána, japonského dirigenta. Stretli sme sa aj v Bratislave a viac-menej na základe týchto osobných stretnutí sa vykryštalizovalo naše účinkovanie v Japonsku.

Boli sme oficiálne pozvaní na Festival východoeurópskej hudby. Okrem mňa ešte cestovalo päť dospelých ako doprovod a 37 detí od pätnásť do devätnásť rokov.

Ako reagoval zbor? Tešili sa?

Iste. Najprv to bolo vo forme, že „snáď to vyjde“, a keď už sme dostali pozývací list, zavládlo veľké nadšenie.

S čím ste tam vystupovali?

Mali sme tam hlavný koncert v rámci festivalu s polhodinovým vstupom. Naštudovali sme tri skladby aj s japonskou opernou speváčkou Nao Higano, ktorá vyštudovala operný spev v Bratislave na Vysokej škole múzických umení.

Spievali sme s ňou skladbu Agnus dei od českého autora Jiřího Laburdu a cyklus piatich slovenských ľudových piesní od súčasnej mladej slovenskej skladateľky Márie Jašurdovej. Okrem toho sme s pani Higano naštudovali ešte tri japonské piesne so sopránovým sólom. Bolo to také spojenie japonského umenia so slovenským, čo bolo kvitované, boli na to veľmi pekné ohlasy.

Ako by ste vaše účinkovanie zhodnotili? Vyšlo to?

Určite. Je pravda, že tá príprava bola veľmi náročná. Ešte pred dvomi či tromi rokmi sme mali minimum chlapcov a so zborom to nevyzeralo ideálne. Momentálne máme približne 47 členov, z toho desať chlapcov. Bola aj situácia, kedy sme mali chlapcov štyroch či piatich.

Našťastie minulý rok prišlo veľa prvákov. Bolo náročné zapracovať neskúsených spevákov do koncertnej zostavy a naštudovať tak náročný repertoár. Zvládli to však veľmi pekne, mali sme veľký úspech.

Chodíte do zahraničia vystupovať často?

Cantica nova navštívila za päťdesiat rokov svojej existencie okrem pár štátov celú Európu. Účinkovali sme v Spojených štátoch, v Škandinávii…

Získali sme rad ocenení a dobrých výsledkov na festivaloch zborového spevu v zahraničí. Spomeniem mesto Llangollen vo Walese a festival Neerpelt v Belgicku, kde sa Cantica zúčastnila viackrát, vždy s úspechom. Okrem toho sme koncertovali v mnohých európskych krajinách, a teraz už aj v Ázii.

Ako dlho mal trvať výlet do Japonska?

Mali sme naplánovaný týždňový pobyt od 2. do 9. septembra. V rámci tohto pobytu sme okrem hlavného koncertu absolvovali aj dva ďalšie koncerty. Jeden z nich bol pre strednú školu v prefektúre Saitama. Bol to nezabudnuteľný večer. Boli to študenti zo školy typu nášho konzervatória zhruba v rovnakom veku ako naši speváci. Najskôr nám spravili pohodinovú ukážku ich práce. Predviedli veľmi pekné výkony. Potom sme mali polhodinový program my.

Mimochodom, všade kam sme prišli nás vítali slovenské vlajky a nápisy v slovenčine. Dokonca aj riaditeľ školy sa nám prihovoril čistou slovenčinou. Pripravili sa na nás. Dokonca sa naučili skladbu Aká si mi krásna.

Čo bolo prekvapením, v závere pre nás pripravili workshop. Naše deti ich v skupinkách učili správne vyslovovať text tejto piesne a potom som mal možnosť oddirigovať spojený zbor, okolo stodvadsať detí. Boli z toho zimomriavky.

Zhodou okolností bol v tom istom termíne na tom istom mieste môj známy, Patrik Herman. Pre decká bolo veľmi prekvapujúce, keď nás prišiel povzbudiť na koncert aj so svojimi priateľmi.

Decká priniesli pre japonských študentov slovenské darčeky. Od horaliek až po bábiky zo šúpolia. Boli nadšení, mali sme skvelý zážitok hneď na úvod.

Druhý vedľajší koncert bol deň pred odchodom, v časti Machida, v jednom veľmi peknom modernom múzeu. Aj tam nás najvyšší predstavitelia vítali darčekmi a suvenírmi. Je treba povedať že japonská precíznosť a dôslednosť, ale aj pohostinnosť sa prejavila v plnej miere.

Čo ste robili medzi naplánovanými koncertmi?

Okrem koncertov sme mali naplánované aj dva celodenné výlety. V oblasti Nikko Edomura sme mali možnosť vidieť unikátne japonské stavby a zoznámiť sa s japonskou kultúrou. Na posvätnej hore Fudži sme zas obdivovali krásnu prírodu. Spoznali sme aj japonskú kuchyňu a nočné potulky Tokiom boli nezabudnuteľné.

Stretli sme sa tam s jedným japonským priateľom, ktorý kedysi pôsobil v Trnave a spieval v našom zbore. Cez facebook sa dozvedel, že tam ideme, nakontaktovali sme sa a prišiel za nami na hlavný koncert. Po ňom nás zobral do japonskej reštaurácie, kde sme ochutnali typické jedlá a dlho sa rozprávali o živote v Japonsku.

Hovorilo sa už pred odchodom o tom, že má prísť tajfún?

Počas celého zájazdu nás sprevádzali manželia Kubotoví. Oni nám prví hlásili, že z nedele na pondelok je hlásený silný tajfún. Okrem toho to bolo v mestách na svetelných tabuliach, v metre, v televízii… Už keď sme išli na nedeľný koncert, bolo jasné, že sa niečo deje, cesty boli poloprázdne.

Boli sme ubytovaní Olympijskom mládežníckom centre. Tajfún sme prečkali tam. To najhoršie bolo medzi druhou a šiestou v pondelok ráno, väčšina to prespala, niektorých silný vietor a dážď zobudil. Tam kde sme bývali nás to len „pohladilo“. To hlavné bolo práve v centre Tokia smerom na letisko Narita.

Ráno sme sa pobalili, išli na raňajky a čakali na autobus. Už tam bol problém, autobus meškal asi pätnásť minút, čo je u Japoncov nepredstaviteľné.

Hneď bolo vidno popadané stromy aj propagačné panely, že sa niečo udialo. Netušili sme však do akej miery. Policajti odkláňali dopravu, diaľnice boli uzavreté, metro nepremávalo. Na letisko vzdialené päťdesiat kilometrov sme šli bočnými cestičkami.

Čo nás upútalo na Japoncoch je, že nepoznajú kompromisy. Majú svoje pravidlá a tie sú sväté. Cestou na letisko nám napadlo, že skúsime ísť peši, aby sme tam boli skôr. Šofér bol však objednaný z bodu A do bodu B a nič medzitým neexistovalo.

Kedy ste zistili, že to nestíhate?

V priebehu cesty. Na letisko sme prišli večer o siedmej, päť hodín po plánovanom odlete. Na tú cestu sa nedá zabudnúť. Boli sme o hlade a o smäde, rátali sme s tým, že si na letisku niečo kúpime, prípadne so stravou v lietadle. Decká to poňali dobre. Pár z nich malo slzičky na kraji, no skôr to vzali ako dobrodružstvo. Mali sme veľmi dobrý tím dospelákov.

Po príchode na letisko mala naša letecká spoločnosť Austrian Airlines zatvorenú kanceláriu, takže sme sa nedopátrali k žiadnym informáciám. Volal som na Slovensko, agentúre, ktorá nám zabezpečovala letenky. Oboznámil som ju so situáciou, takže tam začali nejaké prvé kontakty. Na centrálu do Viedne sa nám však dovolať nedarilo.

Na letisku uviazlo 17-tisíc ľudí, obchody a reštaurácie boli hneď vykúpené. Dostali sme spacáky, vodu a krekry. Bola to zaujímavá noc.

Bolo vám napriek tomu všetkému do spevu?

Keď sme už na večer zistili, že čo a ako, decká si začali pospevovať a potom prišli za mnou, že poďme im zaspievať, aspoň prídeme na iné myšlienky.

Toto naše prvé letiskové vystúpenie bolo asi najpôsobivejšie. Bolo tam kopec vystresovaných ľudí, ktorí mali odložené, alebo zmeškané lety. Bolo tam cítiť spolupatričnosť, to naše vystúpenie prijali ohromne.

Niekto to natočil a zavesil na Twitter. Behom pár hodín to malo vyše milióna videní. Boli tam japonskí novinári, robili sme rozhovor pre čínsku televíziu a samozrejme volali aj slovenské médiá.

Neskôr za nami prišiel aj pán veľvyslanec Erik Lenhart, ktorého sme telefonicky kontaktovali. Večer sa k nám nevedel kvôli dopravnej situácii dostať, tak prišiel až ráno, aj so svojou manželkou. Autom priniesli nejaké veci a potom vzal mužov do neďalekého mesta nakúpiť deckám teplú stravu.

Na letisku ste nocovali len jednu noc?

Dostali sme prísľub, že druhú noc by sme už na letisku nemali stráviť. Bol veľký problém zohnať hotel pre 43 ľudí z hodiny na hodinu, ale podarilo sa. Boli sme ubytovaní vo veľmi peknom hoteli v centre Tokia. Niektoré decká boli tak unavené, že prespali aj raňajky. Vlastne sme si predĺžili pobyt v Tokiu o jeden deň, ktorý každý využil tak, ako chcel. Prespali sme druhú noc a ráno sme sa presunuli na letisko.

Kedy ste teda leteli domov?

Od Austrian Airlines sme dostali nejaké ponuky na dopravu, ale po malých skupinách, od stredy do soboty. Boli to aj tridsaťhodinové lety cez Bangkok či Dubaj. To som však radikálne zamietol. Prišli sme spolu a mal som zodpovednosť za všetkých.

Cez pána veľvyslanca nás kontaktovali z Ministerstva vnútra aj z Ministerstva zahraničných vecí a riešili sme kroky, čo a ako ďalej. Zasadal krízový štáb a ako som sa neskôr dozvedel, v hre bol aj vládny špeciál.

Ministerstvo zahraničných vecí však prostredníctvom rakúskeho veľvyslanca tlačilo na centrálu Austrian Airlines a podarilo sa vybaviť spoločný odlet v dvoch skupinách vo štvrtok. Jedna letela priamo do Viedne a druhá cez Frankfurt. Trnavský samosprávny kraj nám bezplatne vybavil autobusy, čiže aj jedna aj druhá skupina sa bezpečne dopravila domov.